Ak má niekto schváliť liek, ktorý na 80 percent pomôže, ale 20 percent ľudí zabije, radšej ho neschváli. V novinách sa bude písať škandalózne už o prvom úmrtí a navždy to zničí kariéru toho, kto to schválil. Kým nekonanie, neschválenie lieku, neublíži, len podporí status quo. Väčšinou bez následkov.
Ono je to vlastne alibizmus. Je jednoduchšie ostať čušať, keď sa niečo deje, ako sa aktívne zapojiť. Vyčkávači riskujú menej ako akční ľudia, ale zároveň aj oveľa menej získajú.
Potreba nekonať vedie často k zlým riešeniam. Pamätáte si Billu, ktorá na každú sťažnosť zákazníka na Facebooku reagovala zaklínadnom: "Ďakujeme, váš podnet preveríme. Vaša Billa,” alebo tak nejak. Nekonala, iba deklarovala činnosť a fanúšikovia ju rozdupali.
Naopak, ak firmy opustia komfortnú zónu (lebo ako vieme, všetko zaujímavé v živote sa deje mimo našej komfortnej zóny), tak okrem hany môžu získať aj podporu
Po príklad nemusíme chodiť ďaleko, stačí keď sa pozrieme na aktulny ošiaľ okolo kampane Absolutky. Otvorili silnú, aj keď podľa mňa vzhľadom k produktu málo relevantnú tému, a okrem kritiky majú aj zástup obhajcov.
Naopak, potreba “konať” zas neprospela Štátnym lesom, ktoré svojou super strategicky zle uchopenou kampaňou naliali olej do ohňa.