Slovenská kultúra zažila rôznych ministrov. Niektorí o sebe tvrdili, že sú intelektuáli, ale nanešťastie boli len starí a príliš unavení. Iní sa do funkcie kvalifikovali plus-mínus tým, že moderovali televíznu reláciu. A tí najhorší inštalovali busty házedéesákov.
Marek Maďarič mal spadnúť kdesi do nudného priemeru. Pôsobil vlažne ako posledná Ficova prezidentská kampaň a nič sa od neho neočakávalo – ani prínos, ani škody.
Nebolo by to ktoviečo, ale dnes by sme boli vďační aj za to. Smola. Maďarič sa pustil do práce, len je ako tá bratislavská lavička proti bezdomovcom. Trochu mimo ľudského rozumového chápania.
Na stole mal problémy, ktoré keby riešil, možno by som ho aj mal trochu radšej – tak ako len človeka s diagnózou sivej eminencie Smeru možno mať rád. Napríklad keby sa zamyslel, kde chce mať verejnoprávne médiá o 20 rokov. Alebo či v 21. storočí nie je legislatívna hlúposť, že jedna firma môže prevádzkovať iba jedno terestriálne rádio a či to náhodou istá finančná skupina neobchádza. Prípadne keby chcel ťažšiu úlohu, ľaľa, tu je: čo takto vyriešiť systém retransmisie, nezdravé financovanie licenčnej rady, model nezmyselných pokút pre televízie...
Nestalo sa. Namiesto toho si minister Maďarič vytvoril vlastnú agendu – možno s nádejou, že z nepodstatného ministra bude v očiach verejnosti záchranca kultúry. Ale prikazovať povinný podiel slovenskej hudby v rádiách je niečo, čo rádiá s vlastným overeným hudobným formátom nechcú, šikovní umelci nepotrebujú a – ako Maďaričovi na potvoru – poslucháči neriešia, lebo majú tisíc alternatív. Toto nie sú kvóty pre utečencov, ktoré čím hlučnejšie Smer rozoberá, tým viac lahodí svojim voličom. Maďarič radšej mohol odlievať busty, pri tom by bol aspoň neškodný.