Od 1. januára tohto roka vstúpili do platnosti legislatívne zmeny v zákone o DPH, ktoré sa môžu dotknúť aj spoločností, ktoré usporadúvajú B2B eventy, a tým aj ich klientov. Zdaňovanie služieb cestovného ruchu po novom podlieha inému režimu.
Dôvodom bolo, že Európska komisia podala žalobu na Súdny dvor EÚ na osem členských štátov za porušenie Smernice Rady 2006/112ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Pojem „služby cestovného ruchu“ pritom zákon nedefinuje. Služby typické pre cestovné kancelárie poskytujú aj iné firmy, ktoré neprevádzkujú cestovnú kanceláriu alebo cestovnú agentúru. Takouto službou cestovného ruchu môže byť ubytovanie, doprava, stravovanie, služby sprievodcu a podobne, ktoré poskytujú svojim klientom v rámci balíka iných služieb.
Novela priniesla do praxe veľa problémov. V prípade uplatnenia na reklamné a eventové agentúry by to znamenalo v praxi nárast cien. Agentúry však upozorňujú, že nie sú cestovnými kanceláriami a majú všeobecne iné podmienky na podnikanie.
O problémoch hovorí Tomáš Ručkay, prezident BTL komunikačnej asociácie, ktorá združuje agentúry pôsobiace v oblasti event manažmentu, sales promotion a príbuzných podlinkových aktivít.
Aká zmena nastala v zákone o DPH?
V novele, ktorá vstúpila do platnosti na začiatku roka, vypadlo v paragrafe 65 ustanovenie, ktoré upravovalo predaj služieb cestovného ruchu. Osobitný režim ich predaja sa tak vzťahuje na všetky podnikateľské subjekty, ktoré používajú služby cestovného ruchu na svoje ďalšie podnikanie alebo spĺňajú podmienku, ktorá ich na to klasifikuje.
Čo všetko patrí pod služby cestovného ruchu?
Samotný pojem „služby cestovného ruchu“ zákon nedefinuje. Všeobecne sú to služby typické pre cestovné kancelárie, ktoré však poskytujú aj iné firmy, ktoré neprevádzkujú cestovnú kanceláriu alebo cestovnú agentúru. Takouto službou môže byť ubytovanie, doprava alebo stravovanie, ktoré často svojim klientom zabezpečujeme aj my v rámci balíka iných služieb. My sami sme hľadali jasnú špecifikáciu zákona tak, aby bolo jasné, či napriek tomu, že ubytovanie, strava a doprava sú len vedľajším produktom našich aktivít, spadáme do tohto rámca. Oslovili sme v mene BTL-ky Finančnú správu, zatiaľ sa nám však nepodarilo dospieť k finálnemu názoru Finančnej správy tak, aby bolo jasné, akým spôsobom sa v jednotlivých prípadoch aplikuje zákon.
V čom je jadro problému?
Celý problém tkvie v tom, že my ako sprostredkovatelia ubytovania, stravy a dopravy by sme sa stali konečným užívateľom, čiže by sme tieto služby nakupovali bez možnosti uplatnenia odpočtu DPH a v rovnakom modeli by sme ich museli aj ďalej fakturovať klientom. To by znamenalo v konečnom dôsledku predraženie našich služieb. Tieto znevýhodnené podmienky sme sa snažili argumentovať aj na Finančnej správe. Event totiž nepozostáva výlučne z hotelových služieb, ktoré ponúkajú cestovné kancelárie. Tie v našom prípade tvoria len istú časť z celého balíka služieb.
Zákon vychádza zo smernice Európskej únie. Ako sa uplatňuje v iných krajinách?
Tým, že je to nariadenie Európskej únie, rovnaké pravidlá by mali platiť vo všetkých štátoch EÚ, ale podľa prieskumu, ktorý sme si robili, viaceré krajiny v regióne si vysvetľujú toto nariadenie veľmi individuálne. Minimálne Česko ho v prípade B2B sektora striktne nedodržiava.
Nariadenie teda uplatňujú len na cestovný ruch?
Áno. Eventový segment nie je cestovný ruch. Eventy poskytujú aj pridanú hodnotu v zmysle nejakej kreatívy a event manažmentu. Nariadenie EÚ bolo s najväčšou pravdepodobnosťou mierené iným smerom, lenže tak, ako je naformulované v našom zákone o DPH, by sa v konečnom dôsledku mohlo týkať každého podnikateľského subjektu, ktorý zabezpečuje akékoľvek služby výučbového charakteru. Z nášho pohľadu je to širší a dlhodobejší problém, s ktorým zápasíme a týka sa nielen nás, ale v podstate aj hotelov a celého konferenčného biznisu.
Finančné riaditeľstvo vo svojom metodickom pokyne vydanom pred pár dňami uviedlo: „Osobitná úprava spočíva vo vylúčení odpočítania dane alebo vrátenia dane z obstaraných (nakúpených) služieb cestovného ruchu, prípadne i tovarov, a následným zdaňovaním rozdielu medzi predajnou cenou a cenou obstaraných služieb, a to z jedného miesta podľa sídla cestovnej kancelárie alebo jej prevádzkarne, a to podľa toho, odkiaľ sa služby poskytujú.
Osobitná úprava pre cestovné kancelárie predstavuje výnimku zo spoločných právnych pravidiel, preto sa musí aplikovať len natoľko, nakoľko je to nutné v záujme dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje.“