V čase najväčšej slávy reklamných agentúr, keď točiť televízne spoty bolo výsadou tých najlepších, získal Jonáš pocit, že by to celé vedel spraviť rovnako dobre. A tento pocit sa ukázal byť správnym. Dnes si ho najímajú veľké značky, často aj priamo. My sme Jonáša vyspovedali, aké to je točiť reklamy na Slovensku.
Vždy ste chceli byť režisérom?
Baví ma skúšať nové veci a skôr to bolo o tom, niekam sa opäť posunúť. Študoval som priemyselný dizajn, po škole som sa však začal venoval grafickému dizajnu, neskôr reklame, webdizajnu, animácii, 3D animácii, následne režírovaniu televíznych spotov a nakoniec filmovej réžii. A teraz neviem – mám pocit, že filmová réžia je pre mňa strop, ktorý som dosiahol, navyše pri nej viem veľmi dobre uplatniť všetky ostatné zručnosti.
S režírovaním reklám ste začali, keď ste boli ešte vo Wiktor Leo Burnett. Rozhodlo o tom stretnutie s Marikou Beňadik Majorovou?
S Marikou sme sa spoznali dávno predtým, než sme vôbec začali uvažovať o réžii. Nastúpili sme v rovnakom čase do Wiktora a boli sme tam takmer 10 rokov, na spoločných projektoch sme robili najmä v poslednom období. V istej chvíli sme sa zhodli, že nastala únava materiálu a tak sme sa rozhodli ísť vlastnou cestou, aj keď predstava o tom, čo budeme reálne robiť, bola veľmi hmlistá. V Burnette som ku koncu režíroval nejaké vlastné veci a to ma bavilo. Na začiatku našej samostatnej púte to bolo viac o kreativite a menej o réžii, postupne sa to preklopilo naopak.
Čítajte tiež:
Čo všetko predchádza tomu, kým sa dostanete na pľac a začnete režírovať?
Špecializujeme sa na neštandardné riešenia, teda to, čo predchádza nakrúcaniu, môže byť veľmi rôznorodé. Štandardný postup je však taký, že koncept vymýšľa reklamná agentúra, klient ho schváli a následne je poslaný do filmových produkcií. Tie ponúknu režisérov, ktorí sa im zdajú byť na daný projekt vhodní. Následne každý z oslovených režisérov napíše svoj treatment (režijná explikácia). Občas agentúra či klient dopredu povie, s ktorým konkrétnym režisérom by spot najradšej realizovali. Po výbere režiséra nasleduje výber kameramana a celého výrobného tímu, lokačný skauting, casting, výroba shooting boardu (tzn. detailné rozzáberovanie spotu), technické obhliadky, kde sa na vybranej lokácii doriešia všetky detaily od hereckej akcie po svietenie, potom zadanie pre hudobníka pri komponovanej hudbe, stretnutie s postprodukciou, atď... V závislosti od konceptu je to vždy trochu iné. My sme špecifickí asi v tom, že v mnohých prípadoch vytvárame aj samotnú ideu spotu. To ma aj najviac baví – celé si to vymyslieť a následne aj natočiť. V prípade menších produkcií sa rád venujem aj obrazovej postprodukcii.
Píšete treatmenty presne podľa zadania, alebo máte vlastnú ideu?
Je to prípad od prípadu. Často má agentúra jasnú predstavu a neradno ju príliš meniť, inokedy ju nemá a čaká, čo režiséri prinesú. Netaktizujem, snažím sa ponúknuť riešenie, o ktorom som presvedčený. Väčšinou to funguje, občas nie. Ako vo všetkom, aj tu zohráva rolu množstvo nepredvídateľných faktorov, ktoré výber ovplyvňujú. Raz som získal spot na základe jediného slova, ktoré som v treatmente použil. A nedávno som dostal od českej produkcie feedback, že agentúre sa moje riešenie páčilo najviac, ale klient si vybral iného režiséra, pretože je známejší. You never know.
Čo z celého procesu máte najradšej?
Najradšej mám prácu v strižni, kde je to už pokojnejšie, ak sa teda podarilo natočiť všetko, čo sa malo, a tak, ako sa malo. Ak nie, tak to môže byť aj v strižni nervák.
Pociťujete aj vy tlak na efektivitu?
Určite. V poslednom čase to celé zrýchlili aj technológie. Kedysi sa napríklad čakalo, kým sa materiál vyvolá na Barrandove, čo trvalo niekoľko dní. Teraz to ide z pľacu rovno do strižne, na druhý deň sa môže strihať, večer môže byť schvaľovačka. Myslím, že už sa to veľmi nemá kam zrýchľovať. Keď počúvam príhody starších kolegov, ako strihali reklamu dva týždne a koľko toho popritom vypili, znie mi to neuveriteľne! (smiech)
Necítili ste niekedy zodpovednosť za spot, ktorý nebol etický? Napríklad politická reklama?
Politickú reklamu by som netočil. Pár ponúk som dostal, všetky odmietol, až na jedinú: spot pre pána Kisku, za ktorý sa, chvalabohu, nemusím hanbiť. Teda, nie že by ten samotný spot bol nejaký „majsterstück“.
Je ešte niečo iné, čo odmietate točiť?
Skripty, ktoré sa mi nepáčia a v ktorých nič nenájdem. Veľa vecí odmietam z časových dôvodov. Táto práca sa nedá nijakým spôsobom delegovať, snažím sa nerobiť príliš veľa projektov naraz. Navyše v súčasnosti som na réžiu sám, Marika je na materskej, spolu stíhame riešiť len ideamaking pre niektorých klientov. Minulý rok bol z hľadiska počtu projektov, ktoré sa dajú fyzicky zvládnuť, hraničný: viac než dvadsať TV spotov, nejaké internetové spoty, videoklip, televízne jingle a upútavky a projekty mimo réžiu ani nejdem spomínať.
Aj vy to máte tak, že keď dostanete scenár do ruky, musíte to vidieť na prvú?
Nemusím to vidieť na prvú. Okamžite sa mi síce vynorí nejaká predstava, občas pri nej aj ostane, väčšinou sa však postupne koriguje, alebo sa úplne zmení. Niekedy sa mi ani pri najlepšej vôli žiadna obstojná predstava nevytvorí, takže do toho nejdem. Následne som občas príjemne prekvapený, čo sa inému režisérovi podarilo vykresať z konceptu, s ktorým som ja nevedel pohnúť. Inokedy sa zasa moje pochybnosti potvrdia.
Vravíte, že ste sa réžii začali venovať pre svoj pocit, že by ste to zvládli rovnako dobre ako vtedajší režiséri. Nebolo to tak trochu trúfalé?
V tom čase som mal ako art director často problém s tým, že naše reklamné spoty robili filmoví režiséri, ktorí vedeli točiť filmy a dokumenty, no reklame vlastne nerozumeli. Strážili si pekné obrázky, ale reklamná správa, ktorá bola z môjho pohľadu najdôležitejšia, sa občas strácala. Určite som v začiatkoch ťahal za kratší koniec v rámci remeselnej zručnosti. To sa však človek najlepšie naučí tak, že to jednoducho začne robiť. Nechcel by som však „haniť“ celoplošne iných režisérov toho obdobia. V rámci mojej agentúrnej práce som mal aj veľmi dobré skúsenosti, bohužiaľ, pár aj tých menej pozitívnych.
Aký je teda rozdiel medzi filmovým a reklamným režisérom?
Reklamná réžia je veľmi špecifický odbor, pri ktorom sa musí človek naučiť veľmi obratne pracovať s prideleným časom, čo je v našich podmienkach väčšinou 30 sekúnd. Z tohto pohľadu je to úplne iný svet ako ten filmový. Keďže môj príbeh má opačný priebeh, než býva zvykom, teda od reklamy sa snažím smerovať k filmu, som už týmto vnímaním času značne deformovaný. Strihač Matej Beneš raz poznamenal, že keď je záber dlhší ako dve sekundy, už sa začínam ošívať.
Ako hodnotíte reklamnú réžiu na Slovensku?
Je to veľmi rôzne. Každý má za sebou iný background. Niekto má za sebou štandardné štúdium réžie na VŠMU, iní prídu z postprodukcie a majú skôr technické videnie, takže vedia určitý typ reklám robiť dobre, iný menej. V zásade tu máme pretlak českých režisérov, na druhej strane pár slovenských režisérov točí úspešne v Čechách a inde.
Koho z režisérov si vážite?
Určite nie sme vnímaní ako národ kinematografický, preto stojí za obdiv, keď sa niekomu podarí presadiť sa aj v zahraničí, čo nie je vôbec jednoduché. To je v súčasnosti prípad Milana Baloga, Juraja Janiša alebo Romana Valenta. Zo staršej generácie si vážim Martina Šulíka, Juraja Johanidesa, Gorana Marojeviča.
A čo vyťaženosť hercov? Cítite ju?
To je problém hercov. Keď sa herec stane tvárou nejakej značky, musí počítať s tým, že aj keď sa kampaň skončí, nikto ho určitý čas do inej reklamy nevyberie. Ale tak je to najmä u menej známych hercov, ktorí hrajú reklamné postavičky. Menej problematické je to u známych hercov, ktorí sú v reklame vlastne sami za seba. Mám pocit, že som jedného nemenovaného herca videl naraz na outdoorovej reklame pre tri menšie subjekty, a nikomu to zjavne neprekážalo. Čo však prekáža mne osobne, sú niektorí komparzisti. Často sa mi zdá, že v jednom reklamnom bloku vidím v každom druhom spote toho istého komparzistu. Keď mi príde na pľac na dvadsiate točenie po sebe ten istý týpek, som už pomerne zúfalý, aj keď je len niekde v pozadí. (smiech)
Aký typ herca je najnáročnejšie zohnať?
Muž, 40 rokov, sympatický. To je celkom problematická kategória. So ženami na Slovensku nie je problém, sympatických v tomto a akomkoľvek inom veku máme dosť. Muža však často musíme hľadať v Maďarsku alebo inde. Keď sme tu dávnejšie točili spoty pre Írsko, kde mali byť pekné baby, mala írska agentúra z nejakého dôvodu obavy robiť casting u nás. Dali si robiť taký predvýber, myslím že v Londýne, a všetky baby, čo sa nám zdali, sa volali Kateřina, Jana, Jitka atď. Tak sme ich nakoniec predsa len presvedčili, nech ten casting spravia u nás. Myslím, že boli nadmieru spokojní.
S akým typom je ešte problém?
Ťažké je tiež nájsť pohľadného dedka. Pán Kyselica bol už azda v každom spote.
Ako často si vás volajú priamo?
Minulý rok som mal šťastie, že som veľa reklám dostal bez toho, aby som o ne musel nejakým spôsobom bojovať s inými režisérmi. Skrátka si ma vybrali. To bol napríklad aj prípad Zlatého Bažanta‘73. Pre mňa je to veľký prejav dôvery, o to viac sa snažím nesklamať.
Neprekáža vám, že mladí prestávajú pozerať klasickú reklamu a skôr pozerajú lacné videá od youtuberov?
Človek je v reklame vždy konfrontovaný s vývojom, ktorému sa musí prispôsobiť. Točím taktiež videá na internet a nebojím sa, že príde doba, keď budú firmy propagovať svoje výrobky len cez youtuberov. Vždy bude potrebné povedzme poctivé imidžové video, a to youtuber asi nenatočí. Všimol som si však, že na Slovensku internetové video takmer automaticky znamená lacné video. Náklady však môžu byť pokojne rovnaké ako pri televíznom spote. Vôbec nezávidím produkciám, ktoré sú tlačené k minimálnym rozpočtom, lebo veď internet.
Keď točíte internetové video, vypýtate si tak isto ako pri televíznom spote?
Nie, môj honorár je vtedy nižší. V posledných dvoch prípadoch sa však následne opäť zvýšil, pretože sa klient rozhodol ísť nečakane aj do telky.
Prečo je to tak?
Tak je to nastavené.
Do akej miery dokáže režisér zachrániť nudný skript?
Režisér to celé môže prepísať podľa seba, ak je presvedčený o svojom pohľade na vec, ale vždy je to risk. Čiže nudný skript môže zachrániť, ale aj dobrý skript pokaziť. Samozrejme, základnú ideu konceptu by sme meniť nemali, aspoň ja by som si to určite netrúfol. Keď je to však celé úplne blbé, asi by tomu nepomohol ani Ivan Zachariáš.
Ako to vyzerá, keď režisér napíše nový scenár? Môžete mi dať konkrétny príklad?
Nový scenár je asi silný výraz, ale napríklad, keď sme riešili reklamu na Gastroval (liek proti nadúvaniu), v zadaní bolo, že to má byť veľmi reálne, nejaká uveriteľná situácia zo života, žiadna štylizácia, aby sa s tým ľudia hlavne vedeli stotožniť. Niekedy mám pocit, že v prieskumných agentúrach veria niektorí ľudia iba tomuto jedinému, osvedčenému postupu. To však nebol tento prípad, a nakoniec sa vybral náš veľmi štylizovaný prístup. O mesiac po natočení sa už vyrábala prelepka na bilbordy: Gastroval, jednotka na trhu.
Nie je vám to trápne pred reklamnými agentúrami, keď im meníte pôvodnú ideu?
Ako som už spomínal, hlavnú ideu by som si nedovolil meniť, skôr sa ju snažím očistiť, lepšie vypointovať. Pravidelne sa mi stáva, že ľudia z agentúry povedia: presne takto sme to pôvodne mali, ale klient nám to potom zmenil. Niekedy sa koncepty riešia veľmi dlhý čas a nie vždy je to v prospech celej veci. Keď nad niečím sedíte dva mesiace, už sa nad tým nezasmejete ako vtedy, prvý raz na prezentácii. Režisér môže pre klienta aj agentúru slúžiť ako kontrola správnosti, niekto, kto sa na veci pozrie čerstvými očami a môže do hry vrátiť logiku, ktorá sa postupne stratila medzi drobnými pripomienkami ku konceptu.
Máte nejaký poznávací prvok vo svojej tvorbe?
Občas si veľký klient vyberie známeho filmového režiséra, pretože chce, aby jeho reklama mala práve jeho rukopis, napríklad ostatný vianočný spot H&M od Wesa Andersona. Pre reklamného režiséra je skôr typické, že svoj prístup podriadi nálade, vizualite značky, produktu, ktorý práve rieši. O to sa snažím aj ja, aby som neustrnul v nejakej maniere a podobnom prístupe k veciam, ale aby som bol schopný pristupovať k projektom rôznorodo. Niekto iný však možno odčíta nejaké typické formálne prvky, ktoré opakovane používam, a ani si to neuvedomujem. Určite rád pracujem s rýchlym strihom – myslím, že spotom pre Goral Vodku držíme slovenský rekord v počte záberov na jeden spot.
Ktoré z ocenení je pre vás viac – z reklamnej súťaže alebo filmovej?
Odpoviem ako Ovčáček: To je zaujímavá otázka.
Neviem na to asi úplne odpovedať, reklamné ceny sú pre mňa satisfakcia za prácu, ktorej som sa dlhodobo venoval a veľmi si vážim, že som ich dostal. Predovšetkým takú výnimočnú cenu ako je Filip, alebo teraz nedávno Epica, kde si Spike Jones odniesol Grand Prix a my striebro – takéto porovnanie určite poteší. Moje filmové ocenenia sú oveľa skromnejšie, ale sú pre mňa asi rovnako vzácne, keďže je to taká moja životná nadstavba, s ktorou som pred pár rokmi vôbec nepočítal a teraz som šťastný, že ju mám. Keby mi nedávno niekto povedal, že budem nominovaný na Slnko v sieti za réžiu, alebo že dostaneme cenu Igric, asi by som naňho pozeral, či je v poriadku. V každom prípade, moje ďalšie ambície sú skôr filmové.
Prečo?
Film je niečo, čo po človeku ostáva.
A reklama nie?
Na reklamu si po čase už nikto nespomenie. K filmu sa môžete hocikedy vrátiť – je to niečo, čo žije ďalej, nesie určitý odkaz, ktorý sa časom mení, alebo práve naopak, stane sa ešte viac aktuálnym. To ma na filme láka.
Vaším prvým celovečerným autorským filmom je Kandidát. Vraj ste ho točili aj na skateboarde?
Veľa vecí si točím sám a je dobré, ak má režisér so sebou nejakú malú záložnú kameru pre prípad, že sa objaví niečo, čo treba rýchlo zaznamenať. Napríklad, keď sme točili spot pre Tesco, zrazu vzniklo veľmi zaujímavé prirodzené svetlo, no hlavná veľká kamera nebola ešte pripravená. Tak som zobral svoju a natočil som to. Skateboard využívam podobne. Keď treba niečo rýchlo natočiť, skočím na skejt a urobím záber, podobný ako z klasickej jazdy. Pri Kandidátovi sme boli finančne veľmi poddimenzovaní. Nemali sme peniaze na to, aby sme stavali jazdu, alebo aby sme zablokovali ulicu na dlhší čas.
Prečo ste vôbec do toho išli?
Bol to môj sen. A zároveň to bola veľká výzva. Väčšia, ako som si myslel.
V čom?
Bol to veľký projekt, v podstate dva roky práce. Človek je z reklám zvyknutý, že má určitú časovú os, ktorá je krátka, všetko je vybavené do troch týždňov. A zrazu sa niečomu venuje dva roky, musí prekonávať úplne iné prekážky. V reklame je to v podstate iba klient a agentúra. Vo filme sú to rôzni producenti, spoluproducenti a veľa ďalších, ktorí majú potrebu sa k tomu vyjadriť.
Spolupracovali ste s takmer všetkými reklamnými agentúrami na Slovensku. S kým sa vám pracovalo najlepšie?
U mňa je to skôr o konkrétnych ľuďoch než o agentúrach ako takých. S tými, ktorí sú mi sympatickí, sa mi, samozrejme, spolupracuje ľahšie. Niekedy ich stretnem v jednej agentúre, inokedy zase v druhej.
Pracovali ste aj v Austrálii. Tam ste nechceli zostať?
Je to super krajina, super ľudia, vedel by som si predstaviť tam zostať. Keď som bol v Austrálii, už som mal za sebou nejaký ten rôčik v Burnette a celkom dobrú pozíciu na slovenskom reklamnom trhu, tam som začínal od nuly a prišlo mi pomerne náročné vypracovať sa tam na podobnú úroveň. Navyše to tam vtedy nebolo úplne ružové so situáciou na trhu práce. Mal som kontakt na kreatívneho riaditeľa v Leo Burnett Sydney, toho zo dňa na deň vyrazili, a tým sa pre mňa šance v Burnette skončili. Ako slepé kura k zrnu som sa dostal do malej reklamky, ktorú zhodou okolností založili ľudia, ktorí sa odtrhli od Leo Burnett a stiahli so sebou aj niektorých veľkých klientov. Hoci sme boli malí, našu prácu bolo reálne vidieť, čo bolo príjemné. Austráliu mám rád. Vrátil som sa späť a odvtedy som tam bol už trikrát, a plánujem zasa.
Máte aj vy dni, keď to skrátka nejde?
Ani nie, čo sa týka ideamakingu. Tým, že obaja s Marikou máme deti, tak sa snažíme robiť všetko efektívne. Kedysi sme dokázali sedieť hodiny v kaviarni, kým sme na niečo prišli. Teraz to máme vybavené podstatne rýchlejšie, pretože nie je iná možnosť. (úsmev)
Pokiaľ ide o režijné treatmenty, to je už horšie. Takisto to nie je pre mňa až taký problém vymyslieť, ako je to problém napísať. Nikdy by mi nenapadlo, že sa budem do takej miery živiť aj písaním, čo pre mňa kedysi nebolo vôbec prirodzené.
A čo kritika? Ste typ človeka, ktorý ju vie prijať?
Myslím, že viem. Keď robíme reklamu, chcem, aby boli všetci, čo na nej robili, spokojní. Som rád, keď vznikne konsenzus. Nie som ten typ, ktorý by presadzoval iba svoj názor. Pri reklame sa však s kritikou okolia až do takej miery nestretávam. Asi to nikto až tak neprežíva. Ale pri filme to bol na začiatku trochu šok...
Prečo?
Každý mal iný názor, človek si prečítal tri kritiky a každá kritizovala niečo iné, niekedy až protichodne. Ale musel som si na to zvyknúť. Nikdy neuspokojíte všetkých. Pri filme sa vždy nájde aj niekto, kto vašu prácu zhodí už len z princípu. Vo svojom živote sa venujem prevažne grafickému dizajnu, reklame a filmu, a to sú všetko špecifické odbory, ktorým rozumejú úplne všetci, každý by to spravil lepšie, keby nemal dôležitejšiu robotu. (úsmev)
Aj vy si nechávate hovoriť Pán Režisér?
Určite nie, naposledy ma nejaký klient oslovoval na natáčaní Pán Jonáš. Snažím sa mať so všetkými na pľaci dobrý vzťah, od kameramanov až po dievča z cateringu. Nemám potrebu uháňať niekoho len preto, aby som sa cítil dôležitý. Niekedy však treba zakričať. Napríklad, keď nás tlačí čas a ľudia stratia koncentráciu. Sú situácie, keď sme tlačení svetelnými podmienkami a musíme veci stihnúť natočiť v daný moment za pár minút. Vtedy treba zvýšiť hlas, aby sa ľudia skoncentrovali.
V telke si čo rád pozriete?
Z televíznych programov sú moje guilty pleasures programy ako Múdry schybí a Súdna sieň. Baví ma sledovať tieto herecké výkony, ktoré sú niekedy ozaj prekvapivo dobré. Človek získa kontakt s cieľovými skupinami. (smiech) Z normálnych vecí ma naposledy nadchol seriál Black Mirror.
A reklamy pozeráte?
Pozerám. Ale iba z profesionálneho záujmu, lebo väčšinou sa to nedá pozerať. Teraz sme sledovali veľa detských rozprávok vo vianočnom období, kde medzičasom vyskakovali úplne nevhodné reklamy, ktoré ponúkali 100 tabletov týždenne alebo upútavky na filmy, ktoré by nemuseli v čase detských programov vôbec promovať, tak sme opäť prešli radšej na dvd.
Aj si pri reklame poviete, že toto by ste natočili lepšie?
Áno, keď prehrám nejaký tender a potom vidím výsledok, ktorý sa úplne nepodaril. Ale stáva sa mi aj opak, že odmietnem točiť nejakú reklamu, pretože sa mi koncept nepozdáva a potom vidím, že to niekto natočil naozaj dobre.
Na ktorú svoju prácu ste najviac hrdý?
Z minulého roku na Zlatého Bažanta‘73. Mám slabosť pre retro veci, tak mi táto kampaň bola blízka, navyše sme točili so slovenskou kameramanskou legendou Dodom Šimončičom, čo bolo veľmi príjemné. Bavilo ma, že pri tomto projekte som mohol navrhnúť aj obalový dizajn produktu. Ďalej si myslím, že spot „Šatky“ pre Dobrého Anjela sa celkom vydaril, alebo Tri prasiatka pre Allianz z minuloročných...
A ktorý spot by ste dnes už prerobili?
Nejako sa nad tým nezamýšľam. Beriem reklamu takú, aká je – rýchloobrátková záležitosť, ktorá sa natočí a ide sa ďalej, človek sa k tomu príliš nevracia. Je tam vždy veľa externých faktorov, s ktorými neviem nič spraviť, napríklad keď klient má nejakú jasnú predstavu, s ktorou sa ja úplne nestotožňujem. Ale nehádžem sa o zem. Je to jeho reklama, nie moja.
Čo vás vie na pľaci úplne rozhodiť?
Čo ja viem... Niekedy je kontraproduktívne, keď niekto začne vehementne riešiť na pľaci detaily, ktoré v spote nebudú čitateľné, alebo tam nebudú vôbec, ale v danej chvíli sa mu to z rôznych dôvodov nedá vysvetliť. Napríklad ak sa točí sekundový záber, ale riešia sa nedostatky mimo tejto sekundy, následne sa nedostatky odstraňujú, čaká sa, a ja viem, že zbytočne. Niekedy si však treba zahryznúť do jazyka kvôli všeobecnému blahu a pokoju. Ďalšia podobná, pomerne častá vychytávka, ktorá sa však prenáša z pľacu do strižne: niekto sa na natáčaní z dlhej chvíle nafixuje na nejaký drobný nedostatok, následne príde do strižne s týmto mentálnym nastavením a pri sledovaní offlinu daný nedostatok, samozrejme, víťazoslávne nájde v 256. až 259. frame. Znechutene upozorňuje na herečkin krivý prst, namiesto toho, aby sa jej pozeral na prsia ako všetci ostatní. Následne to, samozrejme, prekáža všetkým a už nikto nerieši nič iné. Čo na druhej strane niekedy nemusí byť tiež na škodu. (úsmev)
Na čom dnes pracujete?
Práve sedíme nad potenciálnym námetom k filmu. S Marikou vymýšľame kreativitu pre spot na poľské Horalky, k tomu riešim nakrúcanie dvoch ďalších reklám a finálnu postprodukciu jedného nekonečného krátkeho filmu.
Čo by ste robili, ak by ste netočili reklamy?
Nezvyknem uvažovať o tom, čo by bolo keby. Baví ma to tak, ako to je.
Kto je Jonáš Karásek
Reklamný režisér, art director, spolu s Marikou Beňadik Majorovou tvorí režisérske duo a tiež kreatívne štúdio GunPowder. Stojí napríklad za kampaňami pre ZUNO banku či ako režisér za reklamou na retro edíciu Zlatý Bažant‘73 alebo spot pre Dobrého anjela „Šatky“. Začínal vo Viedni ako grafický dizajnér vo firme Chocolate Multimedia, neskôr pracoval aj v Sydney ako art director v reklamnej agentúre McMann & Tate. Najviac skúseností však získal počas dlhoročného pôsobenia vo Wiktor Leo Burnett, odkiaľ bol už len kúsok k réžii reklám.
Ukážky tvorby Jonáša Karásek si môžete pozrieť tu.