Už štyri a pol roka ma v pondelok ako aj po iné dni nakopáva úplne niekto iný. A posledný rok a pol o to intenzívnejšie, že som na to sám. Áno, je tom malý syn, ktorý mi vie každé ráno zdvihnúť náladu, ale aj ma priviezť do stavu zúfalstva.
Keďže je to celý otec a večer o desiatej ešte veľakrát nespí, tak sú rána ťažké. Predsalen sa po tom nočnom výkone dosť ťažko vstáva a mne trvá niekedy nepredstaviteľne dlho, kým sa mi to malé stvorenie podarí prebrať do bdelého stavu. Ešteže máme nášho spoločného priateľa / nepriateľa (podľa toho, ako sa mu to hodí) – „bobra“. Bobor žije u nás v pivnici a je zodpovedný za každú neplechu, ktorá sa u nás vyskytne.
Inkriminovaný „bobor“ (osobný archív):
Keď sa mi podarí preniesť „bobra“ z izby do obývačky, aby sa aspoň trochu prebral, nastáva ďalší súboj. A to dostať do neho aspoň nejakú potravu. Náš „bobor“ sa však nekŕmi výlučne kôrou stromov, ale momentálne obľubuje pribináčik a to samozrejme nie hocijaký, ale dvojfarebný.
Prvé 2-3 lyžičky idú ako tak, ale zvyšok už potrebuje presviedčanie a veľkú dávku trpezlivosti. Popritom všetkom sa ja snažím vypiť už studenú kávu, vykonať rannú hygienu a zbaliť všetky potrebné veci do práce. Keď už sa nám podarí vyhrať boj nad pribináčikom, nastáva súboj s vecami a fáza obliekania.
Predsalen sa najprv treba najesť a potom obliekať, keďže jedenie prináša so sebou aj riziko prezliekania už raz oblečených vecí. Najprv pohľad von oknom, skontrolovať teplotu na teplomery, nájsť vhodné oblečenie a ide ďalšia fáza ranného súboja s „bobrom“. Zakaždým je niečo dôležitejšie ako obliecť pančušky, tielko, tepláky, mikinu a „bobor“ je naozaj majstrom v hľadaní alternatívnych záujmových činností. Ale aj v tejto fáze som sa za tú dobu už zdokonalil a väčšinou je už len otázkou pár minút, kým sme oblečení a pripravení vyraziť do škôlky.
Pravidelný spolucestujúci, vlastným menom „Či-Hík“ (osobný archív)
Pri odchode z domu sa treba zamyslieť, akú hračku si zoberie „bobor“ so sebou, aby sa kamošom-bobrom zo škôlky mohol pochváliť. A na obligátnu otázku „Čo si dnes zoberieš so sebou?“, dostávam odpoveď „Nejem ja...“. Nastáva fáza hľadania hračky, na ktorú si práve spomenul, čo v preklade znamená, že sa táto môže vyskytovať niekde medzi kúpeľnou, izbou, kuchyňou alebo obývačkou v lepšom prípade, v horšom už je mimo domov, zbalená ešte minulý týždeň v kabelke u mamy alebo zabudnutá v škôlke.
Cesta do škôlky ubehne rýchlo, cestou pozdravíme bager alebo autobus, ak ho stretneme a dozviem sa od „bobra“ množstvo podnetných informácií, ktoré vo väčšine dávajú zmysel len jemu samému. Vystúpime pred škôlkou a dáme si preteky, kto bude pri vchode prvý. Keďže ja ešte musím vybrať z auta pyžamko a náhradné oblečenie, tak ma „bobor“ vždy porazí. V škôlke prebehne rituál vyzliekania (našťastie bez protestov) a „bobor“ sa veľakrát takmer bez rozlúčenia rozbehne za kamošmi-bobrami, aby sa im mohol pochváliť, čo nové si doniesol so sebou.
Ja utekám späť k autu a keďže je ranné zdržanie viac ako pravidelné a mňa čaká polhodinová jazda autom do Bratislavy, tak som už v strese...a to viem s určitosťou, že cestou stretnem množstvo bl...bobrov ponáhľajúcich sa tiež.