Čo nám Young Lions v Cannes dali?
Skôr je otázka, čo nám vzali (smiech.) Skoro tri dni života v Cannes, večerné zábavy a nejaké finančné prostriedky, za ktoré produkcia (ja a Damo) musela zabezpečiť rekvizity. Ale nevermind.
Do Francúzska sme prišli sebavedomí, ale s rešpektom. Už z vlastnej skúsenosti spred dvoch rokov viem, že medzinárodné Young Lions sú pre nás niečo ako Liga majstrov.
Tam už ani veľmi dobrý výkon nemusí vo výsledku znamenať nič – ani shortlist. To bol, bohužiaľ, tento rok aj náš prípad. Mimochodom, finálnu ideu sme nakoniec písali na krabicu od pizze. Myslím, že lepší symbol pre 24-hodinovú súťaž asi neexistuje.
Jasné, mrzí to. Treba ale objektívne uznať, že konkurencia to poňala lepšie a nasadila laťku vysoko. Je to také prebudenie do reality. Čaká nás ešte veľa roboty. Ale chceme bojovať. Bojovať o ďalšie miestenky na tento reklamný mundial.
Škoda, že to nakoniec nevyšlo dievčatám v Printe. Mrzí hlavne to, že vyhrala veľmi podobná idea, s akou prišli ony. Teší ma ale, že humenská (ja a Janka v Printe) a celkovo východniarska (Damián) stopa bola v Cannes opäť silná. Rovnako ako pred dvoma rokmi. Baví ma vidieť „našich“ takto reprezentovať Slovensko vo svete. Celkovo sa tento rok v Slovenskom dome zišla veľmi zaujímavá partia ľudí, na ktorú budem veľmi rád spomínať.
Čo sa týka samotných prác a prednášok, tak mám tento rok, bohužiaľ, pocit, že festival nebol až taký nabitý, ako si ho pamätám. Ale pár prác, ktoré sa mi páčili, predsa len vypichnem — „The Thousand Sponsors of Muni“, „Filet-O-Fish Society“ či „Pedigree Caramelo“. A, samozrejme, nespočet krásnych printov, ako napríklad „Cornetto Unwrap Summer“, vytvorený v spolupráci s mojím obľúbeným fotodokumentaristom Samom Youkilisom.
Čo si ale z Cannes určite treba odniesť, je motivácia pokračovať, tvoriť odvážnejšie veci a neuspokojiť sa s tým, čo už človek dosiahol. Vidieť svetovú špičku na jednom mieste je najlepšia pripomienka toho, že sa vždy dá ísť ešte ďalej. Dream bigger.
Tak snáď zas o rok.
