Producentka Silvia Panáková je podpísaná pod mnohými projektmi slovenskej filmovej scény: Ani vo sne, Fair play, Modrý tiger, Čas grimás alebo Ženy môjho muža. V súčasnosti prichádza do kín jej nová snímka Backstage. Prvý slovenský tanečno-hudobný film, o skupine mladých tanečníkov snívajúcich o veľkej sláve, bude mať premiéru 15. marca.
Tanečno-hudobný film je na Slovensku novinkou, tento žáner sa v posledných rokoch objavoval len v divadelných muzikáloch. Aké sú vaše očakávania?
Diváci na Slovensku majú možnosť prvýkrát vidieť slovenský tanečný film. Je v ňom aj tanec, aj hudba, aj príbeh. Neviem odhadnúť, koľkých ľudí takýto tanečný film na Slovensku zaujme, no nás veľmi bavil a z celej jeho výroby sme boli nadšení. Verím, že aj diváci to budú vnímať podobne a budú mať z filmu zážitok.
Akú návštevnosť očakávate?
Našou ambíciou je, aby do kín prišlo aspoň sto tisíc divákov. Máme silného distribútora Bontonfilm, ktorý prinesie film do kín na Slovensku aj v Čechách a je zároveň aj naším českým koproducentom. Momentálne pripravujeme promo tour, ktorú máme naplánovanú v desiatich kinách slovenských krajských miest aj s tanečníkmi z tanečnej skupiny The Pastels, s hercami a s tvorcami filmu. Tieto predpremiérové šou vyvrcholia premiérou v Bratislave.
Nakrútiť tanečný film nie je na Slovensku úplne bežné. Čím ste sa inšpirovali?
Hľadali sme inšpirácie aj v zahraničných filmoch, oslovili sme však najmä ľudí, ktorí sa šoubiznisu a tanečným súťažiam profesionálne venujú. Manažér a choreograf The Pastels Miňo Kereš prichádzal s tanečnými nápadmi, zaoberal sa tým, ako budú jednotlivé choreografie vyzerať. Spolu ich je vo filme až devätnásť a každá z nich je iná. Tancuje sa na rôznych miestach: v továrni kde sa vyrába alkohol (voláme ju „fľaškáreň“), vo vlaku, na stanici, na ulici, na pódiu. Samozrejme každá z nich nemá štyri minúty, niektoré sú kratšie, aby to diváka bavilo. Snažili sme sa vyhľadať nevšedné miesta vnútri aj vonku, aby bolo všetko vizuálne čo najzaujímavejšie.
Chcete nadviazať na kultové slovenské hudobné filmy z 80-tych rokov a znovu vzkriesiť tento populárny žáner v našej kinematografii?
Za námetom stojí Dušan Rapoš (režisér a scenárista hudobných filmov ako Rabaka alebo troch Fontán pre Zuzanu, pozn. redakcie), ktorý nám ho ponúkol a nám sa páčil. Jeho nápadom bola tanečná roadshow, z čoho sme vychádzali. Dušan chcel nadviazať na úspech Fontány, ktorý dosiahol ako pomerne mladý človek. Dal nám nápad a my sme ho rozvinuli.
Sú vo filme aj pesničky, ktoré majú potenciál stať sa hitmi?
Hudbu do filmu vyberali a komponovali Viktor Hazard a Jan P. Muchow. Bonusom je hudobník a spevák Ben Cristovao, ktorý si vo filme zahrá porotcu televíznej súťaže a v závere filmu si zaspieva a zatancuje jeho pôvodnú pesničku s názvom Nohy. Navyše už čoskoro predstavíme aj jeho duet s Máriou Čírovou, ktorý sa síce neobjaví vo filme, ale bude s naším filmom úzko prepojený. Práve tento duet by sa mohol stať hitom, má na to.
Režisérkou filmu je Andrea Sedláčková. Prečo ste si vybrali práve ju a čím ste ju presvedčili na spoluprácu?
S Andreou sme spolupracovali už na filme Fair Play, poznala nakrúcanie na Slovensku aj niektorých ľudí z nášho štábu. Najskôr sme ju oslovili na spripomienkovanie scenára. Vyjadrila sa, že by ju takýto film bavil a že by ho rada aj režírovala. Bola to tak trochu náhoda, ale vyšlo to. Dokázala viesť tanečníkov - nehercov a ľudsky si s nimi sadla, čo bolo pre nás veľmi dôležité. Ich jazyk implementovala do scenára, aby im bol prirodzený a hľadala rovnováhu medzi tým, čo je realita a čo už je fikcia.
Spojenie príbehu s tancom asi nie je jednoduché. Čo bolo najťažšie, aby to nebolo len zoskupenie tanečných čísel?
Scenár sa neustále menil. Potrebovali sme dostať tanec - a špeciálne streetdance - do príbehu tak, aby to diváka nerušilo a aby bolo prirodzené, že herci vo filme tancujú. Asi najzložitejšie teda bolo, aby choreografia nebola samoúčelná.
Čo bola najväčšia výzva?
Spojenie televízie a filmu.
V akom zmysle?
Zhruba od polovice filmu ide celá partia našich tanečníkov tancovať do televíznej súťaže. Prepojili sme televíziu a film – tanečnú šou v televízii sníma deväť televíznych kamier, a to všetko snímajú naše dve filmové kamery. Celé sme to nakrúcali ako naozajstnú televíznu šou, so všetkými porotcami, tanečníkmi, technikou či prenosovým vozom. A v rámci toho mimo tanca ukazujeme celý marazmus zákulisia televíznej súťaže, manipuláciu s emóciami, nezaslúžené uprednostňovanie niektorých účinkujúcich, správanie sa bulváru, moc peňazí. A preto aj ten názov filmu Backstage. Ukazujeme, že nie všetko je zlato, čo sa blyští.
Takže najlepší nemusí zvíťaziť.
Presne tak. Žiadne praktiky a správanie nekritizujeme, len pomenúvame a ukazujeme, čo sa bežne deje. Aby sa z toho mladí ľudia poučili a aby neboli sklamaní, keď zistia, že nie všetko v živote býva úplne spravodlivé. Svet a život nehrá vždy fér a všetci si musia prejsť aj takýmito vecami a pritom nestratiť svoju vieru v to, že ak niečo vedia, nesmú sa nechať odradiť, najmä, ak sú v tom dobrí.
Ako ste získali financie?
Získavanie peňazí na film je ošemetná záležitosť a byť v tom úspešný je veľmi náročné. Tento film je drahší ako priemerný slovenský film, ale povedali sme si, že aj napriek tomu musíme investovať viac, aby výsledok nebol klamaním diváka. Samozrejme, v amerických filmoch sú rozpočty omnoho vyššie, takže im nemôžeme úplne konkurovať, ale nasadením a tanečno – hudobnou kvalitou, ktorú sme mali k dispozícii, sme sa snažili, aby to vyzeralo „americky“. Ani jedno rozhodnutie, ktoré sme urobili, však neľutujem, napriek tomu, že náš film je stále finančne poddimenzovaný. Veríme, že divák ho ocení a my budeme môcť splatiť pôžičky, ktoré naň skutočne máme.
V čom je tento film iný?
Keď je film o dvoch hercoch a troch - štyroch prostrediach, tak jeho výroba nie je tak finančne ani realizačne náročná. V Backstage však máme doslova desiatky tanečníkov a prostredí, viacerých hercov, k tomu priamo pre film „vyrobený“ tanec, hudbu, choreografie a všetky tie nácviky, čo je nielen finančne, ale aj časovo nesmierne náročné. To sa s priemerným slovenským filmom nedá porovnať, preto je tento film iný.
Významným podporovateľom a zdrojom financovania slovenskej filmovej produkcie je RTVS. Bolo ťažké verejnoprávnu televíziu presvedčiť, aby do tohto projektu vstúpila?
RTVS bol pre nás kľúčový partner. Ako prví pochopili žáner a chceli do toho vstúpiť presne kvôli tomu, aby sme mladým ľuďom ukázali aj iné cesty, ako len tie v súčasnosti zaužívané. Aby mladí vedeli, že život nie je len o ľahostajnom sedení za počítačmi, ale že mať nejaký cieľ je veľmi dôležité. Ak sú naši hrdinovia dobrá partia a robia čokoľvek, čo ich baví, dokážu spolu dosiahnuť oveľa viac. Myslím, že zodpovední predstavitelia RTVS už na začiatku vnímali, že tento film má pre mladého diváka okrem zábavného charakteru aj silný edukatívny zámer. Nie je len o tanci a o hudbe, ale má aj silný príbeh s poučením, ktorý mu dáva ďalší rozmer.
Vysokú podporu ste dostali aj od Audiovizuálneho fondu, ktorý filmy pre väčšinového diváka bežne takto výrazne nepodporuje.
Zo začiatku sme mali dosť veľké problémy presvedčiť komisiu, aby fond do filmu vstúpil. Peniaze sme získavali po fázach, niekedy sme komisiu presvedčili, inokedy nie. Vo výsledku sme však obstáli celkom dobre.
Uplynulý rok bol pre slovenský film prelomový, rekordnú návštevnosť mali žánrovo rôzne filmy. Dá sa teda povedať, že prichádzate v dobrej dobe.
Film mal mať pôvodne premiéru už pred dvoma rokmi, ale peniaze sa nám zháňali veľmi ťažko a brzdila nás aj počiatočná nedôvera v takýto žánrový film. Film sme museli vyrábať postupne na etapy. Ak by sme peniaze zohnali podľa pôvodného plánu, boli by sme už dávno v kinách. Asi to však takto malo byť, asi to bolo napísané vo hviezdach :-).
Podľa čoho si vyberáte projekty, do ktorých vstúpite?
Je to rôzne. Buď je to zaujímavá téma, alebo osobnosti režiséra či tvorcov. Niekedy nás osloví niečo, čo sme sami prežili alebo niečo, čo chceme sami svetu povedať. Nejdeme lineárne, robíme pre deti aj pre dospelých, aj drámu aj dokument. Teraz je to takýto žánrový tanečný film. Ďalším naším projektom sú Fašiangy podľa novely Piargy od Františka Švantnera. Táto lyrizovaná próza je veľmi dobrým základom pre filmové spracovanie. Film bude čierno-biely a bude sa odohrávať na dedine v roku 1939. Z komerčného žánru skočíme priamo do čistého umenia.
Prečo ste sa profesne zamerali práve na filmovú produkciu?
Bola to trochu náhoda. Ako 18 ročná som sa dostala do Slovenskej televízie na pozíciu asistentky réžie. Asistenská práca ma bavila, ale nikdy som nemala ambíciu byť režisérkou. Nenašla som sa ani v reklame, som skôr praktický ako kreatívny človek. Keď som sa dostala k produkcii televíznych filmov, povedala som si, že toto chcem robiť a začala som študovať na VŠMU. Po niekoľkých rokoch som odišla do Austrálie študovať angličtinu. Po návrate som založila scenáristickú súťaž Cena Tibora Vichtu, ktorú som organizovala desať rokov. Práve tá súťaž bola podnetom, aby som začala robiť s filmami viac, keďže scenáristi ma začali oslovovať sami.
Čo pre vás predstavuje najväčšie pracovné zadosťučinenie?
Oscar (smiech). Pre mňa by bolo zadosťučinením, keby sme týmto filmom dosiahli, aby ľudia začali veriť aj žánrovému slovenskému filmu a prišli naň do kina. Že ich presvedčíme, že uvidia niečo, čo tu ešte nebolo, že budú mať emocionálny zážitok a niečo si z filmu odnesú. Ak by do kín prišlo skutočne veľa divákov, boli by sme šťastní. Nič iné by som asi v rámci mojej práce nepotrebovala, len aby mal Backstage úspech.
Váš ďalší profesionálny sen?
Mojou najbližšou métou sú už spomínané Fašiangy, ktoré začíname nakrúcať v lete a mali by prísť do kín v roku 2019.
Na aký film idete do kina vy?
Do kina chodím veľmi málo. Mám dve malé deti a nestíham chodiť ani na všetky slovenské premiéry. Tretí rok som členkou Európskej filmovej akadémie a musím si ročne pozrieť okolo 70-90 filmov. Pozerám ich doma, čo je omnoho jednoduchšie. V rámci Slovenskej filmovej a televíznej akadémie hodnotím tiež slovenské filmy. Snažím sa ich vidieť čo najviac.
Aký je váš obľúbený žáner?
Je to rôzne. Rada si pozriem komédiu, niekedy drámu, niekedy si film vyberám podľa herca alebo podľa príbehu, je to asi ako u každého. Tým, že však pozerám veľa aktuálnych európskych filmov, vidím trendy, vidím čo a ako sa nakrúca. Každý rok sa objavuje vo filmoch nejaký spoločný element, o ktorých však navzájom tvorcovia pri výrobe filmov asi ani nevedia. Minulý rok bol veľmi častým motívom jeleň v rôznych podobách. Zrejme sa teda pustíme aj do dokumentu o slovenských jeleňoch...
Kto je Silvia Panáková:
Filmová producentka Silvia Panáková so svojou spoločnosťou ARINA film production realizovala filmy ako napríklad Ani vo sne, Fair play, Lyrik, T.M.A., Modrý tiger, Čas grimás alebo Ženy môjho muža. V súčasnosti prichádza do kín jej tanečný film Backstage. Momentálne pracuje na ďalších zaujímavých filmoch ako dlhometrážny hraný film Jan Palach, ktorý bude do slovenských kín uvedený ešte tento rok alebo na dokumentárnom filme Neviditeľná.
V roku 2003 absolvovala produkciu a manažment na VŠMU v Bratislave. Filmovú produkciu študovala aj na Community College v austrálskom Sydney. Od roku 2002 produkovala scenáristickú súťaž pre autorov do 35 rokov Cena Tibora Vichtu. Je členkou Európskej filmovej akadémie, Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, ACE (Ateliér de Cinéma Europeén) a European film promotion. Popri výrobe celovečerných hraných a dokumentárnych filmov organizuje od roku 2014 Český a slovenský filmový festival v Austrálii.