Zo slovenského filmu sa stal brand, myslí si jeden z našich najúspešnejších producentov – Rudolf Biermann. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Slováci začali chodiť do kín viac na slovenské filmy. Pre Stratégie hovoril aj o tom, podľa čoho si vyberá projekty, do ktorých vstupuje a či dopredu vie, že bude film úspešný.
Aktuálne sa v kinách premieta váš film Tlmočník. Čím vás jeho téma oslovila?
Pre mňa je to veľmi osobná téma, pretože som niečo podobné zažil v rodine. Myslím si, že je dôležité o tejto téme hovoriť, aby sa takéto udalosti už nikdy neopakovali. Nesmieme na toto obdobie nikdy zabudnúť.
Akú návštevnosť v kinách očakávate? Viete to už odhadnúť po tých rokoch?
Nie. To je veľmi ťažká otázka. Lebo sa pohybujeme na trhu, ktorý je k náročnejším filmom a vážnejším témam, aj keď s humorným podaním, pomerne rezervovaný. Niektoré kiná sú odvážnejšie, lebo už poznajú svoje publikum, iné sú pomerne rezervované a zaraďujú premietanie do programu na poslednú chvíľu, ak vôbec.
Na Tlmočníkovi sa producentsky podieľal aj režisér Martin Šulík. Mení to jeho pohľad na tvorbu, pracuje efektívnejšie?
Martin vždy pracoval veľmi efektívne.
Nestávalo sa, že „uletel” a vy ste ho museli vrátiť späť do reality?
Nie, Martin má voľnú ruku a ja mu 100-percentne dôverujem, ale poviem si svoj názor. Ak si myslím, že niekoho zle obsadí, tak si uplatním aj právo veta. Nieže by som si chcel niekoho presadiť ja, ale hľadáme nejaký kompromis. Ani vlastne neviem, či sme nejakú takúto situáciu mali. Marketingové nápady a postupy, ako s filmom pracovať, aj plagát tohto filmu svedčí o tom, že rešpektoval názor distribútora. On chcel iný, konzervatívnejší a menej zaujímavý.
Na konte máte 35 celovečerných filmov, ktoré získali množstvo domácich aj zahraničných ocenení. Podľa čoho si vyberáte filmy, do ktorých producentsky vstúpite?
Podľa scenára, ale od istého času už prichádzame s témami my sami, nájdeme si aj režiséra aj scenáristu. Iné je to s Martinom Šulíkom, ktorý príde sám a povie, že niečo má. Juliusa Ševčíka sme oslovili na Sklenenú izbu a medzitým sme natočili Masaryka, s ktorým prišiel on.
Do filmu Sklenená izba vstúpila ako koproducent aj televízia JOJ. Čím to je, že komerčná televízia sa spolupodieľa na projekte?
Lebo máme komerčný film. Nakrúcame v angličtine s medzinárodným hereckým obsadením a chceme sa presadiť aj mimo územia susedných krajín.
Voči opisu života obyvateľov brnianskej vily Tugendhat, ako ho opísal Simon Mawer vo svojej knihe Sklenená izba, sa ohradili potomkovia pôvodných obyvateľov vily.
Nedivím sa im, ale nemá to žiadny vplyv na to, čo robíme. My sme kúpili práva na knihu a tou sme sa inšpirovali. Naša story nie je o vile a jej otrockej histórii. Je o tom, ako najväčší vizionári vždy znovu a znovu zlyhajú v rukách totalitných režimov, ako sú nútení emigrovať a prežiť svoj život niekde inde. Ale ich práca tu zostáva a to je najdôležitejšie. Hlavným hrdinom, keď sa o tom bavíme, je vila, ten unikátny kus architektúry.
Producent hľadá témy a k nim režisérov a scenáristov, ktorí ich čo najlepšie filmovo spracujú. Čiže musí mať aj kreatívneho ducha. Kde hľadáte a nachádzate témy a inšpirácie?
To má vždy nejakú logiku. Práva na Obsluhoval som anglického kráľa mi pomohli, keď pán Železný odišiel na Barrandov. Na knižku Román pro ženy od Michala Viewegha ma svojho času upozornila napríklad moja žena. Keď bol film úspešný, všetci sa pýtali, ako sa mi to podarilo. No ležalo to na zemi 10 rokov a nikto to nezdvihol. Nám sa to podarilo. Zo začiatku boli všetci zhrození, čo to je za film a dnes je z neho ikonická záležitosť. Nehovorím, že každý film sa podaril, ale Vieweghove adaptácie boli úspešné.
Začalo existovať niečo, čomu sa hovorí brand a ľudia začali chodiť na slovenské filmy.
A nápad sfilmovať Sklenenú izbu vznikol ako?
Kúpil som si knihu, prečítal si ju a páčila sa mi. Tak sme zavolali agentom a kúpili práva.
Neláka vás režisérska stolička?
Klamal by som, keby som povedal, že ma neláka. Je to asi úplne normálne. Producent by mal byť partner režiséra, ale aj tak je celé finančné riziko a zodpovednosť voči investorom na producentovi.
Je to úžasná zodpovednosť...
Máte pravdu. Úžasná.
...voči všetkým inštitúciám, ktoré filmu poskytli peniaze. Čo v prípade, že projekt nevyjde podľa predstáv?
My sa zatiaľ nemáme za čo hanbiť. Väčšinou sme mali šťastnú ruku.
Všetky filmy boli úspešné?
Boli, povedzme, aj horšie filmy, alebo menej podarené filmy, ale, našťastie, ich nie je veľa.
Ktorý z vašich filmov je vašou srdcovou záležitosťou a ste hrdý, že sa vám ho podarilo zrealizovať?
Určite Obsluhoval som anglického kráľa (2006, r.: Jiří Menzel), Vieweghove adaptácie Román pro ženy, Účastníci zájezdu, Román pro muže, určite Šulíkova Záhrada – aj keď ja si myslím, že Všetko, čo mám rád je lepší film, určite Masaryk a aj Tlmočník.
Sú projekty, na ktoré nie ste práve hrdý a s odstupom času ľutujete, že ste do nich vstúpili?
Ja nikdy nič neľutujem, ale, samozrejme, že sú aj filmy, ktoré sa nepodarili.
Minulý rok bol pre slovenský film extrémne úspešný.
Extrémny bol preto, že prvýkrát prišla adaptácia nejakej skutočnej udalosti s politickým pozadím, prvýkrát prišla adaptácia súčasnej témy, ktorá sa od začiatku koncipovala ako univerzálna komédia a aj v Česku urobila veľmi slušný výsledok, v Poľsku už menej. Cuky Luky už nebola ani zďaleka taká úspešná, ale stále mala návštevnosť cez 100-tisíc. Stalo sa to, že začalo existovať niečo, čomu sa hovorí brand a ľudia začali chodiť na slovenské filmy.
Prečo?
Je to jednoduché. Lebo mali brand. Masaryk, Obsluhoval jsem anglického krále je brand. Sklenená izba je brand, lebo Mawerova kniha je známa. Tlmočník je brand v osobe režiséra, hoci si nemyslím, že Šulík je u nás taký populárny medzi mladými, aby chodili na jeho filmy. Výhoda je ale, že Menzel je brand. Únos s Mečiarom je brand. Čiara s korupciou na hraniciach a s krádežami je tiež brand. Romantická komédia podľa známej Evitinej knižky je brand. Keď sa pozriete na filmy v top desiatke, všetky mali za sebou niečo, čo je medzi ľuďmi dostatočne známe. To je tá výhoda.
Čiara to za sebou nemala...
Akože nie? Hlavná pesnička s IMT Smile je vynikajúca.
Minuloročná vysoká návštevnosť pomáha aj filmom, ktoré idú tento rok do kín.
Áno, samozrejme. Sám som veľmi zvedavý na to, ako to pomôže nám. Špine to určite pomohlo. Mala veľmi zaujímavú tému.
Ak by sme mali hodnotiť slovenský film podľa návštevnosti, je v dobrej kondícii. Je to naozaj tak?
To si nie som celkom istý.
Televízie sú veľmi opatrné, pretože potrebujú dosiahnuť nejaký výsledok a prieskumy hovoria, že ich témy sú obmedzené.
Sledujete aj televíziu alebo k nej nemáte vzťah?
Pozerám televízne seriály ako Peaky Blinders alebo The Crown.
A pôvodnú tvorbu televízií?
Keď je niečo nové, tak si to pozriem, ale pravidelný divák nie som a veľa vecí som určite nevidel. Treba si uvedomiť jednu vec, že slovenský trh je taký malý, že seriály sa musia točiť za veľmi limitované prostriedky a je to na nich vidieť. Navyše, televízie sú veľmi opatrné, pretože potrebujú dosiahnuť nejaký výsledok a prieskumy hovoria, že ich témy sú obmedzené.
Reflektuje tvorba televízií vkus diváka?
Televízny divák má taký vkus, aký mu televízie naservírujú.
Má podľa vás verejnoprávna televízia potenciál na rast? Aj s ohľadom na jej chronickú finančnú podvýživenosť?
K tomu by som sa vyjadril jednoducho. O potenciáli verejnoprávnej televízie predsa nerozhoduje, koľko divákov sa na ňu pozerá, ale nejaká spoločenská objednávka. Česká televízia má kanál len pre deti a filmy pre náročných divákov. Otázkou je, či to udržia, lebo politici majú tendenciu veľa hovoriť a vždy majú svoj názor, ako sa má televízia robiť. Žiadnemu riaditeľovi, ani tomu poslednému, ktorý mal veľkú podporu ministra, sa však nepodarilo dostať televíziu na úroveň financovania, aby mohla konkurovať iným. A stále to bude horšie a horšie. Na druhej strane zákon ukladá vysielať. To je vec, ktorú musí vyriešiť parlament.
Aký model financovania by bol podľa vás pre verejnoprávne médium optimálny?
Koncesie a čo najmenej politických zásahov do kreovania rady.
Koncesionárske poplatky by sa museli zvýšiť.
Na to sú novinári, aby začali tĺcť do parlamentu, aby zvýšil koncesie. V RTVS ukázali, že to vedia robiť a zaslúžia si to. A s prepáčením, či platím 4 eurá alebo 6, je pri dnešných cenách jedno. Samozrejme, treba vysvetliť ľuďom, že je to v prvom rade ich záujem, lebo verejnoprávne médium je jediné médium, ktoré už zo zákona musí byť objektívne. V momente, keď takým prestane byť, mu padá sledovanosť a začína sa dostávať do problémov.
Za posledné roky sa RTVS stala partnerom takmer všetkých slovenských filmov. Ako vy hodnotíte spoluprácu?
Je to veľmi náročné, pretože RTVS má svoje systémy nejako nastavené a nie vždy vyjde projekt časovo tak, ako by mal. Myslím si, že je tu aj trochu nebezpečný trend spájania verejných prostriedkov pod zámienkou, že keď fond (Audiovizuálny fond, pozn. red.) niečo podporí, tak by to mala podporiť aj televízia a naopak. Takto ale otázka určite nesmie stáť, lebo tak ako televízia, tak aj fond sú len spravovatelia verejných peňazí. A podľa môjho názoru takéto dohody, nehovorím o informovanosti medzi fondom a televíziou, smerujú k závislosti, a to nie je správne. Netvrdím, že sa to deje, ale tendencie sú tu vždy.
A ako vnímate spoluprácu s Audiovizuálnym fondom?
To by som nekomentoval, lebo tam nie je žiadna spolupráca. Fond je byrokratická inštitúcia, asi to tak musí byť, ktorá má x pravidiel, ktoré sa každý rok nejako novelizujú a upravujú, samozrejme, so zámerom zlepšiť ich. Mám veľa výhrad, a to sa netýka len slovenského fondu, ale aj holandského, českého alebo poľského. Pravidlá sú všade veľmi podobné a treba povedať veľmi otvorene, že ten, kto nedostane podporu, má vždy dôvod na frustráciu.
Máte kontakty po celom svete. Nelákalo vás odísť žiť do inej krajiny?
To, že odídete do zahraničia, ešte neznamená, že budete točiť zahraničné filmy. Tak to nefunguje. Myslím si, že svetové filmy sa dajú robiť aj z Prahy alebo Bratislavy, ale aj zo Žiliny, keď to veľmi preženiem. Doba sa zmenila a veľmi pokročila. To vidieť napokon aj na Sklenenej izbe, kde hrajú poslední dvaja víťazi európskej filmovej ceny – Alexandra Borbély a dánsky herec Claes Bang.
Na čom aktuálne pracujete okrem Sklenenej izby?
Dúfam, že Martin Šulík ako koproducent dostane podporu z fondu na svojnový projekt.
Môžete prezradiť viac o tomto projekte?
Je to film zo súčasnosti a máme zaistené vynikajúce obsadenie. Nerád by som prezrádzal viac.
Aký film si rád pozriete?
Naposledy som si veľmi rád pozrel v Berlíne adaptáciu 3 Tage in Quiberon nemeckej režisérky Emily Atef o slávnom interview Romy Schneider s časopisom Stern. Brilantne zahraný a natočený film v jednom hoteli a na brehu mora so špičkovými hercami. Ale veľmi rád si pozriem aj seriály na Netflixe a HBO GO. Niektoré sú ukážkovo natočené. Naposledy Babylon Berlin, Peaky Blinders, The Blacklist alebo Narcos.
S ktorým svetovým režisérom by ste chceli spolupracovať?
Určite by som rád robil s režisérom ako je Stephen Frears (Božská Florence), David Fincher (Muži, ktorí nenávidia ženy),zaujímavá spolupráca by bola určite aj s pánom Spielbergom. (smiech)
Máte producentský sen, ktorý by ste si chceli splniť?
Na to mám dlhé roky rovnakú odpoveď. Vyhrať Zlatú palmu v Cannes a Oscara. Viac nemôžete mať.
Kto je Rudolf Biermann?
Zakladateľ spoločností In FILM Praha a Charlie's Bratislava vyštudoval Právnickú fakultu v Bratislave a hneď po škole začal pracovať vo filmovom štúdiu Koliba. Od roku 1990 pracuje ako nezávislý producent na Slovensku aj v Česku. Producentsky sa podieľal na filmoch Martina Šulíka (Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus), Dušana Rapoša (Fontána pre Zuzanu 2), úspešne adaptoval knihy Michala Viewegha Román pro ženy, Účastníci zájezdu či Nestyda, spolupracuje s režisérmi Janom Hřebejkom, Jiřím Menzelom alebo Alicou Nellis. Jeho najnovším producentským počinom je Tlmočník a nakrúca ďalší film Sklenená izba.
Celý rozhovor s producentom Rudolfom Biermannom si môžete prečítať v marcovom vydaní magazínu Stratégie, ktoré je práve v predaji.