Všetci snívame. O novom dome, dovolenke, svadbe, alebo aj o maličkosti, ktorú si z rôznych príčin nemôžeme dovoliť. Často však zo všetkého najviac potrebujeme nádej. Možno máte v hlave nápad, ako potešiť blízkeho človeka, ale nemáte prostriedky a šancu realizovať ho. TV JOJ štartuje tento rok už 11. ročník rodinnej relácie V siedmom nebi, v ktorej je populárny slovenský moderátor Vilo Rozboril pripravený množstvu snívajúcich splniť, čo im na očiach vidí. A hoci život sa vrátiť nedá a o vlastnom zdraví nerozhodujeme vždy my sami, aj vďaka relácii V siedmom nebi sa na celom Slovensku môžu diať zázraky! Prvú epizódu z tohtotočných piatich uvidíte už dnes večer o 20:40 hodine na TV JOJ.
Relácia V siedmom nebi vstupuje už do svojho 11. ročníka. Čo podľa vás spôsobilo, že formát má takú životnosť a diváci si ho stále vyžadujú?
Myslím si, že je to najmä tým, že autentické ľudské príbehy sú niečo, čoho sa diváci nikdy neprejedia. Relácia môže mať svoju štruktúru – dramaturgickú, scenáristickú, režisérsku – ale vždy je v nej nanovo predstavený ďalší ľudský príbeh. Vždy prichádza nový človek, nový vzťah, nová situácia, nový silný osud. A to je niečo, čoho sa nedá „prejesť“, pretože každý jeden príbeh je jedinečný a neopakovateľný. Silné, autentické ľudské príbehy, ktoré sú zároveň zaujímavo a televízne prerozprávané – to je podľa mňa kľúčom k úspechu.
Ale asi nie len to...
Ďalší dôvod vidím v tom, že pre divákov je istým spôsobom motivujúce sledovať ľudí, ktorí majú ťažký životný osud. Človek si prirodzene konfrontuje svoj vlastný život s tým, čo vidí na obrazovke, a veľmi často si uvedomím že môj život je oveľa lepší než život človeka na obrazovke, napriek tomu sa stále sťažujem a hnevám.“ A zrazu pred sebou vidí niekoho, kto má omnoho väčšie problémy a dokáže ich znášať s nadhľadom a silou, často lepšie než my sami. Myslím si, že práve toto je druhý zásadný dôvod, prečo si diváci reláciu obľúbili. Tretím bodom je podľa mňa katarzia, ktorú divák pri obrazovke prežíva vo chvíli, keď človeku, ktorého si počas tých pár minút alebo jedného večera obľúbil, dokážeme reálne pomôcť. Je to zvláštny, silný a zároveň očistný pocit aj pre samotného diváka – vidieť, že niekto dostáva šancu na lepší život a že sa mu podarí urobiť krok vpred. Myslím si, že práve táto kombinácia faktorov je dôvodom, prečo majú ľudia Siedme nebo radi. Aspoň v to stále úprimne dúfam.
To je večná dilema. Každú sezónu prinesieme niekoľko desiatok príbehov, no vždy je ich oveľa viac. Musíme však vyberať aj podľa televíznych kritérií, Potrebujeme ľudí, ktorí dokážu svoj príbeh vyrozprávať pred kamerou. V tom sa líšime od nadácií či charít, Tie sa nemusia zaoberať tým, či človek vie svoje pocity sprostredkovať, my áno. Ľudia musia mať v sebe schopnosť prerozprávania svojho príbehu, dôležitá je i uvoľnenosť pred kamerou. Nie všetci to vedia, no to televízne kritérium je pre nás dôležité.
Dokáže vás niečo ešte vôbec prekvapiť?
Každé nakrúcanie je intenzívne. Sedím oproti človeku, ktorý mi často zdôverí s vecami, ktoré by inému možno nepovedal. Len preto, že ma roky pozná z televízie. Psychológovia mi hovoria, že mám výhodu. Ľudia ku mne prechovávajú dôveru, ktorú si budovali cez obrazovku celé roky. Vďaka tomu sa otvoria už počas prvého stretnutia. To je dar a obrovská zodpovednosť zároveň. Nie je to teda o prekvapení v pravom slova zmysle, ale vždy je to hlboký a intenzívny zážitok. Keď vidíte, že príchod nášho tímu ľuďom priniesol úľavu, že cítia nádej, to je na nezaplatenie. A ja osobne mám šťastie, že som súčasťou tímu, ktorý môže niekomu pomôcť – niekedy nakopnúť, niekedy aj zmeniť život.
Priznám sa, že často mením skladbu jednotlivých epizód. Produkcia zo mňa preto nie je vždy nadšená, lebo musí meniť plány (úsmev). Pre mňa osobne je alchýmia príbehov dôležitá. Aby bol každý z troch príbehov v rámci jednej epizódy dostatočne iný, aby to bolo pestré a malo spoločného menovateľa. A zatiaľ mi táto kombinovanie vychádza. Verím, že sa nepomýlim ani tento raz.
Neobávate sa, že po toľkých rokoch budú diváci vnímať dané príbehy, že sa opakujú?
Každý ročník je iný a zároveň rovnaký. Rovnaký v tom, že prinášame ľudské osudy a pomoc, ale iný vždy tým, že každý príbeh je jedinečný. Každý človek, každá rodina, každá situácia je úplne iná. Preto sa nestotožňujem s tvrdením, že „to bude ako minule“. Už len tým, že ide o iných ľudí a iné okolnosti, je to vždy nové. Prezradím ešte, že častejšie budeme cestovať do zahraničia. Čaká nás Turecko, Lotyšsko a ďalšie krajiny. Takže diváci uvidia nielen domáce, ale aj cestovateľské príbehy.
Snažíme sa vyberať príbehy, kde vieme pomoc doručiť. Ale áno, dostávame aj žiadosti, kde to jednoducho nie je možné – či už z logistických, finančných alebo časových dôvodov. Ale naše dramaturgičky a ďalší kolegovia sa snažia aspoň časť ľudí nasmerovať, prepojiť ich s inštitúciami, vyplniť žiadosť alebo im poradiť mimo kamier. Aj to je súčasť našej práce.
Od Siedmeho neba sú vždy veľké očakávania. Ako čelíte tomu tlaku?
Na tlak na výkon som zvyknutý od deväťdesiatych rokov. Jediným kľúčom je urobiť si poctivo domácu úlohu – pripraviť sa, spraviť všetko najlepšie, ako viem, spoľahnúť sa na skúsenosti, intuíciu, kreativitu aj spoluprácu s kolegami. Výsledok je vždy trochu alchýmia – niekedy vyjde lepšie, inokedy slabšie, ale zatiaľ chvalabohu nadpriemerne. Je to ako so šoférovaním. Aj keď ste dobrý šofér, je dobré, keď budete mať stále obe ruky na volante, pozerať sa dopredu a nebudete telefonovať. Ak sa začnete rozptyľovať a znížite ostražitosť, riskujete nehodu. Ja sa snažím byť pri svojej práci stále prítomný a robiť veci poctivo. To je celé.
Každý si zaslúži druhú šancu. Často sa stretávam s tým, že niekto má problémy s alkoholom a ľudia hneď povedia no jasné, môže si za to sám. Ja si vtedy poviem. Keby som mal jeho osud, možno by som pil ešte viac. A príve preto hovorím, že každý má právo na druhú šancu a na pomoc. A ak to zároveň inšpiruje divákov, aby pomáhali aj oni, je to len dobre.
Uvažovali ste niekedy nad tým, že by sa V siedmom nebi mohlo rozšíriť aj mimo Slovenska, napríklad formou spolupráce s inými krajinami?
Áno, kedysi o tom bola reč a uvažovali sme aj o spolupráci s Primou. Myslím si, že by to mohlo fungovať, ale nikdy sa to nakoniec neuskutočnilo. Mali sme však aj príbehy z Čiech, pretože aj odtiaľ nás sleduje veľa divákov. Vždy ma až prekvapí, keď sa ocitnem v Čechách a zastavím sa napríklad na pumpe – ľudia ma spoznávajú a hovoria, že nás radi sledujú. Je pravda, že keď sa u nás objavil príbeh z Čiech, domáci diváci reagovali otázkou, či nemáme dosť vlastných ľudí, ktorým treba pomáhať. A to je legitímna otázka. Mám totiž pocit, že na Slovensku sme sociálne aj životnou úrovňou o niečo nižšie než v Čechách – a to je realita. Atmosféra príbehov by preto bola odlišná a nie som si istý, či by sa to dalo dobre skĺbiť.
Som televízny človek. Pre televíziu pracujem už takmer 35 rokov v rôznych pozíciách – ako moderátor, scenárista, herec či dabingový herec. Som generácia, ktorá má rada telku. Jej výhodou je, že je to rodinné médium. Zapne sa v obývačke a naraz ju sleduje 14-ročná dcéra, 17-ročný syn, rodičia aj starí rodičia. Sociálne siete sú individuálne – každý má svoj smartfón a každý sleduje niečo iné. Televízia spája rodinu pri jednom príbehu v jednom čase – a to je jej najväčšia sila.
Ako reagujete na kritiku, ktorá sa objaví okolo vás?
Kritika patrí k mojej práci. Neviem si predstaviť, že by kritika neexistovala. Každý, kto je verejne činný – či v politike, alebo v médiách – s ňou musí počítať. Mojou úlohou nie je skúmať, prečo ma niekto nemá rád, ale snažiť sa, aby tí, ktorí reláciu sledujú a majú radi, mali dôvod pozerať ju ďalej. Mojou úlohou je uspokojovať našich fanúšikov – a to v dobrom slova zmysle.