Obdobie 90. rokov bolo pre mnohé sféry na Slovensku transformačné. Inak to nebolo ani vo filme. V týchto rokoch fungovala podpora štátu vo filmovej výrobe veľmi netransparentne. Súkromné producentské spoločnosti sa ešte len začínali formovať, štátny filmový ateliér Koliba prestal po privatizácii spĺňať svoju funkciu.
VŠMU a neziskové organizácie udržiavali film pri živote aspoň v rámci možností. Kto sa v tom období rozhodol nakrúcať film, bol doslova odkázaný sám na seba. Generácia slovenských filmárov v rokoch 2000-2010 bola naplno zasiahnutá týmito podmienkami a počas týchto rokov bolo najreálnejšou možnosťou, ako nakrútiť film - urobiť všetko vlastnými silami.
Tak vznikol prúd tzv. DIY filmárov, ktorí do dnešného dňa spoločne hovoria, že princípy, ktoré si vtedy vplyvom okolností osvojiť museli, dnes často využívajú ako profesionálny benefit a tímovú výhodu.
Nedostatok peňazí? Priestor pre kreativitu
Princíp DIY (z angl. Do It Yourself, čiže “urob si sám”) je nastavenie, pri ktorom jeden človek dokáže čiastočne alebo úplne zastúpiť viacero rolí vo výrobnom procese, či už sa to týka produktu, služby, alebo napríklad aj filmu. Je potvrdením toho, že je možné dosiahnuť naozaj dobrý výsledok, aj keď ste na všetko sám.
“V nedostatku peňazí je sila, vytvára totiž priestor na kreativitu, ktorá prestáva byť možnosťou, ale stáva sa nutnosťou,” konštatuje jeden z filmárov z generácie “nultých” rokov, Michal Kollár. “Inšpirovalo ma, ako to funguje v americkom nezávislom filme - vezmete si kreditnú kartu, zoberiete úver 7000 dolárov a točíte. Vyžaduje si to obrovskú vieru v projekt, ale aj kus romantickej povahy - umýval som taniere, a tak som si zarábal na filmový materiál, na to človek nemôže byť len pragmatik."
DIY tvorcovia nie sú amatéri
Cieľom však v skutočnosti nie je, aby na všetkom pracovala iba jedna osoba. “Ide o mentálne nastavenie. Nechcem byť na všetko sám, ale vďaka tomu, že som to tak často musel urobiť, som dnes hybným motorom, ktorý je sebestačný, o každej profesii na pľaci viem aspoň niečo a v prípade krízy som schopný okamžite improvizovať,” dopĺňa Kollár a zároveň upozorňuje: “Nemožno si to mýliť s amaterizmom. Dojem, že ide o niekoho, kto ťahá káble, po nociach strihá a farbí film v garáži, je omylný. Pre mňa osobne je DIY príncíp vyšším levelom filmárstva. Má to svoje hranice, ale dôležitý je pocit, že sa to dá.”
V zahraničí funguje týmto štýlom viacero veľmi úspešných filmárov ako napríklad J.J. Abrams, americký filmový a televízny producent, scenárista, herec, skladateľ, režisér snímok ako Star Trek alebo Star Wars, ktorý je sám schopný písať scenár, strihať filmový materiál, dokonca si vie nájsť aj čas urobiť si filmový trik na vlastnom laptope.
Nevýhodou DIY štýlu práce je, že jednotlivec sa unaví rýchlejšie, ako keď je súčasťou tímu. V zahraničí je v mnohých prípadoch tiež štandardom, že si režisér na film zháňa aj peniaze a je si tým pádom sám sebe aj zodpovedným producentom. Prirodzene, o to väčší je potom záujem režiséra, aby na jeho film prišiel aj niekto iný ako iba jeho priatelia.
Dnes je situácia vo filme už oveľa jednoduchšia, aj keď nie ideálna. Od roku 2016 rapídne vzrastá záujem divákov o slovenský film a úmerne s tým stúpa aj počet celovečerných filmov. Aj keď éra DIY už našťastie skončila a nie je viac nutnosťou, jej prvky je možné preniesť aj do dnešného obdobia. A tí, čo pravú atmosféru DIY filmovania zažili, to len odporúčajú.
Slovenskí autori musia improvizovať
Viktor Csudai je slovenský filmár, ktorý režíroval filmy Vojtech (2015) alebo Veľký rešpekt (2008), za ktorý získal aj ocenenie Slnko v sieti ako Objav roka. “Pri Veľkom rešpekte bola jediná podmienka pre všetkých zúčastnených - musia robiť zadarmo. Sám sebe som robil réžiu a niekedy aj asistenta. Architekt bol zároveň maskérom, aj kostymérom, niekedy dokonca riešil aj catering. Nemali sme osvetľovača, zvukár bol vždy iný človek, podľa voľného času. Jediná stála pozícia okrem režiséra bol kameraman. Celý projekt vznikol ako pokus urobiť niečo iné, keďže v tejto dobe sa tradovalo, že nakrúcať sa dá len s veľkým rozpočtom.”
Zároveň však priznáva, že takýto projekt sa dá urobiť asi len raz za kariéru. "Treba na to nadšenie, ktoré by ste mali mať minimálne na škole. Sú samozrejme veci, ktoré sa nedajú oklamať a nedostatok financií a veľká miera improvizácie sa odrazí aj na výsledku.”
Problém vidí v konkurencii: “Treba si uvedomiť, že slovenský film bojuje v kinách s projektami s miliónovými investíciami. Slovenskí tvorcovia teda vždy musia robiť kompromisy medzi bombastickým scenárom a reálnym rozpočtom. Dá sa to a práve skúsenosti s nedostatkom financií nás ženú do kreatívnych a DIY riešení. Slovenskí autori totiž nemajú možnosť neimprovizovať, ja to ale vnímam ako pozitívum.”
Skúsenosti z reklamy využíva pri vlastných projektoch
Ďalší zo slovenských filmových tvorcov Jonáš Karásek súhlasí: “DIY je pre mňa prístup k práci. Mám rád tvorivosť na pľaci. Hovorí sa, že obmedzenia robia štýl. V tomto duchu fungujem a v riešeniach sa snažím byť nápaditý.”
V jeho prípade sa spájajú dva extrémy - jeho prvý kontakt s nakrúcaním bol vo veľmi profesionálnom prostredí v rámci reklamy, kde tvorba prebiehala v rozsiahlej produkcii s profi vybavením a veľkým tímom. Až následne sa dostal k tvorbe vlastných projektov, pri ktorých vďaka svojim skúsenostiam vie samostatne vytvárať množstvo DIY alternatív.
“Vyrábam si vlastné gadgety, pri nakrúcaní niekedy dokonca využívam svoju zrkadlovku, ktorá má síce obmedzenia, ale často vystihne momentálnu inšpiráciu. Pri filme Kandidát (2013) som si sám točil jazdy na skateboarde, svojpomocne sme si prerobili aj steadycam na svoje potreby. Vďaka reklame viem, aké sú možnosti a využívam to vo vlastných projektoch.”
Dnešnú dostupnosť technológií hodnotí pozitívne: “Zjednodušuje to našu cestu, základné princípy to ale nemení. Ak chcete urobiť niečo skutočne dobré, musíte do toho investovať čas. Bez toho to nešlo ani v minulosti, nejde to ani teraz.”
Hráme sa na Hollywood za 5 eur
Autor mnohých známych československých videoklipov či hudobných dokumentov Branislav Vincze hovorí: “DIY režim je mi dôverne známy - netreba asi vysvetľovať, že videá tohto typu vznikajú s nízkymi rozpočtami. Hovorím tomu, že sa hráme na Hollywood za 5 eur, ale na druhej strane mi samozrejme záleží na tom, aby videoklip nepôsobil lacno.”
Tvrdí, že je dobré pracovať v tíme, kde každý zastáva funkciu, ktorú ovláda. Nerád sa pletie do práce iným profesiám ako napríklad rekvizitárom či vizážistom. Pri DIY režime pracuje sám na scenári, kamere aj strihu, vtedy je výhodou, že je sám sebe pánom, má slobodnú možnosť vyjadriť sa. “Tento druh tvorby ma núti pracovať aj v oblastiach, v ktorých nie som úplne doma, mnoho vecí si musím doštudovať a potom ich prakticky prenášam do svojej práce. Sú to skúsenosti, ktoré mi časom pomôžu.”
Podľa Braňa je na prvom mieste stále dobrý nápad a jasná idea, technológie sú až na druhej priečke: “Dobrú vec natočíš aj na telefón, pokiaľ vieš, čo chceš.”
Je dobrý marketing polovicou úspechu?
Pri každom projekte je potrebné myslieť na to, že nepomerne viac ako úspešných filmových projektov je tých, do ktorých sa investovali nemalé prostriedky a napriek tomu nevyšli. Charakteristikou dnešnej doby je nutnosť správne a efektívne propagovať nový filmový projekt a osloviť svoje potenciálne publikum. Kým kedysi stačilo do kina umiestniť letáky a zavesiť plagáty, vyrobiť tričká a marketing bol vybavený, dnes to nestačí.
“Čo ma na dnešnej dobe irituje, je množstvo obsahu, ktorý sa nakrúca. Aj keď človek natočí niečo dobré, stratí sa to. Jednoducho nie je šance vnímať všetko, je toho priveľa,” konštatuje Jonáš Karásek.
Dnes by mal mať režisér okrem producentských zručností aj základné marketingové vedomosti, ktoré mu vytvoria priestor na propagáciu a tiež otvoria nové možnosti a kreatívne nápady. “Je dobré uvedomiť si, že 200-tisíc likeov na Facebooku sa nerovná 200-tisíc divákov v kine,” upozorňuje na častý omyl Michal Kollár.
Je zodpovednosťou našej generácie udržať kvalitu
Slovenská kinematografia poskytuje veľký priestor pre rozvoj žánrového filmu. “Diváci si už zvykli na to, že ak idú na slovenský film, pôjde o žánrový počin. Našou doménou asi nikdy nebude napríklad sci-fi, ktoré jednoducho vyžaduje veľký rozpočet. Ale na poli kriminálky, komédie, trilerov či hororov je veľký priestor pre domácu tvorbu. Kľúčovým zostáva dobrý nápad a následne kvalitný scenár,” hovorí Viktor Csudai.
Mladým filmárom výrazne pomáha dostupnosť technológií. Zo smartfónu nie je problém dostať zábery, ktoré je možné premietať na veľkom plátne. Tento fakt zásadne búra viaceré hranice. Odvrátenou stránkou tejto dostupnosti je napríklad aj obrovské množstvo amatérskej práce, ktorá na prvý pohľad vyzerá technicky veľmi profesionálne.
“Skutočná filmárčina je o príbehu, o schopnosti mať čo povedať a aj o celoživotnom vzdelávaní. To, že je niečo na Youtube a má to veľa videní, neznamená automaticky, že to má nejakú filmársku hodnotu. Mnohí Youtuberi sa cítia majstrami strihu, nakoľko "to bliká” v tempe a tým udržuje pozornosť, ale umenie rozprávať príbeh im nič nehovorí. Dnes si teda treba hlavne rozmyslieť, či idete točiť Instastories alebo skutočný film. To by mala byť najväčšia výzva pre dnešných mladých autorov. Udržať kvalitu a ctiť si umenie rozprávať príbeh,” uzatvára Michal Kollár.