Patrí medzi najúspešnejších režisérov veľkých televíznych šou na Slovensku aj v Česku. Dlhodobo exkluzívne spolupracuje s televíziou Markíza, je podpísaný pod česko-slovenskými formátmi SuperStar, Let’s Dance, The Voice či Tvoja tvár znie povedome, ktorú režíruje aj pre českú Novu. Aj o tom, čo všetko musí mať dobrá šou, hovorí režisér a showrunner Pepe Majeský.
Ste podpísaný pod veľkými česko-slovenskými televíznymi šou, ako sú Tvoja tvár znie povedome, SuperStar či nedávno skončenej The Voice. Ako ste spokojný s jej vývojom sledovanosti?
Pri všetkých projektoch, a netýka sa to len The Voice, nie sme nikdy spokojní. Hlavne televízie nie sú nikdy spokojné (úsmev), sledovanosť by mohla byť vždy väčšia. Pri The Voice sa však naplnili očakávania, ktoré televízia mala. A aj my tvorcovia sme spokojní, že sme ho opäť po rokoch mohli priniesť, pretože mám tento formát rád.
Priamym prenosom The Voice konkuroval na Markíze aj Nove hokejový šampionát, ktorý ovplyvnil ich sledovanosť.
S hokejom sa nedá veľmi súperiť. Televízia a aj my sme vedeli, že s hokejom sa začína na televíznom trhu celkovo slabšia sezóna a, samozrejme, sme počítali aj s prípadnými stratami, ktoré utrpíme. To však nie je nejaká novinka, tímy analytikov majú dopredu presne spočítané, či sa to televízii oplatí z hľadiska reklamy. A myslím, že sa im to napriek strate divákov vyplatí.
Pri live prenosoch ste mali v tomto ročníku naplánovaných menej epizód ako v predchádzajúcich sezónach. Prečo?
Je to všeobecný trend. Pri týchto veľkých projektoch už je sledovanosť live prenosov nižšia ako pri epizódach predtým. Platí to aj pre SuperStar či Česko Slovensko má talent. Hoci sú live šou neoddeliteľnou súčasťou týchto projektov, pretože ľudia chcú hlasovať a chcú si vybrať svojho víťaza, časy, keď sme robili v jednej sezóne dvanásť veľkých prenosov, sú dávno preč. Všetci sa v súčasnosti snažíme prinášať viac predtočených epizód, ktoré sú sledovanejšie a zaujímavejšie pre diváka, a pridávať menej live šou.
Aký veľký priestor má pri live prenosoch improvizácia?
Takmer žiadny. Živým prenosom predchádza veľmi veľa skúšania, v podstate je všetko vopred nacvičené. Šou je však aj o vypätých emóciách a stať sa môže čokoľvek. Porotcovia však vedia, čo je už na pokutu, čo dovoľuje Rada pre vysielanie a retransmisiu a vedia sa v rámci týchto mantinelov hýbať. V prípade zlyhania techniky reagujeme absolútne individuálne. Vtedy sa prejavia skúsenosti, rozvaha a profesionalita technických zložiek štábu, ktoré sú schopné vyriešiť problém rádovo v sekundách alebo minútach, aby sme mohli pokračovať.
Vy si celú šou od PR cez dramaturgiu riadite sám a zastávate tak okrem režisérskeho postu netradične aj post kreatívneho producenta. V čom je výhoda, že ste aj showrunnerom celého projektu?
Má to jednu veľkú výhodu a zároveň nevýhodu, že podlieham sám sebe. Žartujem. Je to preto, že ako showrunner mám oveľa väčší, respektíve najväčší prehľad o tom, čo sa v šou deje, som v úzkom kontakte aj s ostatnými zložkami projektu v rámci televízie, ktoré prispievajú upútavkami, reklamou a grafikou, s digitálom, webom, so sociálnymi sieťami… Všetko takto prechádza nejakým spôsobom cezo mňa a môžem koordinovať všetky časti skladačky tak, aby do seba zapadli. A asi jednou z najdôležitejších úloh showrunnera je vždy na začiatku formát nastaviť: komunikovať s televíziou, aké sú jej predstavy, zostaviť porotu, moderátorov a nájsť niekde cestu, kde sme všetci spokojní. Lebo to bude cesta, ktorá je najlepšia pre projekt.
The Voice aj SuperStar pripravujete v česko-slovenskej verzii pre Markízu aj Novu. Ako vás to limituje?
Pri česko-slovenských projektoch musím vždy nájsť nejaký kompromis a snažiť sa o strednú zlatú cestu, a to vo veľmi veľa veciach súčasne. Či už je to pri kastingu, zostavovaní poroty, moderátoroch, vždy musím mať na pamäti, že všetko by malo byť zhruba 50 : 50 a, samozrejme, musím myslieť aj na odlišnosť divákov.
Nemyslím si, že kontajnerová šou je formát, ktorý by nefungoval v súčasnosti. Ich základným problémom je len ich nákladnosť.
V čom konkrétne sa líšia českí a slovenskí diváci?
V tom, ako vnímajú nejaké tempo, rytmus strihu, ako reagujú na emócie. Dnes s našimi rozdielmi už viem pracovať, lebo mám za sebou tri sezóny The Voice, päť česko-slovenských SuperStar a mnoho ďalších projektov pre Novu a Markízu. Keď som však začínal s česko-slovenskými SuperStar, tak sa stávalo, že niektoré zostrihy boli pre českých kolegov príliš rýchle a príliš dynamické. Časom som sa naučil, že Česi majú radi pomalšie tempo rozprávania ako Slováci. Majú aj iný druh humoru – rozprávačský a s výraznejšou pointou, ako robí napríklad Karel Šíp a iní starší talkshow majstri. My máme dynamickejší a akčnejší humor, čo sa prejavuje aj pri moderovaní. Prehlbuje sa aj jazyková bariéra, dnešní mladí ľudia v Česku už vôbec nerozumejú po slovensky. Tieto rozdiely sa stupňujú, a preto, ak je to len trochu možné z hľadiska budgetu, je mojou preferenciou robiť zvlášť pre každú krajinu.
Tak, ako sa to deje pri Tvojej tvári?
Pri tomto projekte hovorí v prospech samostatných verzií aj to, že dnešní Slováci a Česi už nepoznajú navzájom svoje hviezdy. Dnes viete napočítať možno desať ľudí, ktorí sú známi v obidvoch krajinách a aj to by ste dlho hľadali. Začnete Karlom Gottom a skončíte Mekym Žbirkom, ale mladá a stredná generácia vám už nič nepovie.
Veľké projekty ste pripravovali aj v zahraničí – v Rumunsku. V čom sa práca v tejto krajine líšila od tej na Slovensku alebo v Česku?
V Rumunsku som robil dva Hlasy Rumunska, jeden z nich aj ako showrunner, a dve série Rumunsko hľadá talent. V práci sú dva základné rozdiely. Prvý je v tom, že pri všetkej úcte k mojim rumunským kolegom, naše štáby sú oveľa profesionálnejšie. Možno je to tým, že sme boli blízko západných hraníc a učili sme sa od rakúskych či nemeckých televízií, alebo od konzultantov, ktorí k nám prichádzali z Anglicka a Holandska, podľa toho, aký formát sme robili. V Rumunsku sú profesionáli, ktorí vedia robiť veľmi dobré televízne šou, ale na to, aký veľký je to trh, je ich žalostne málo. Najali ma, aby som nielen spravil tieto šou, ale aby som tiež našiel a zaučil ľudí, ktorí budú ďalej schopní robiť veľké šou programy. To sa mi aj podarilo. Keď som po dvoch rokoch odchádzal domov, tak som tam zanechal kompletný štáb ľudí pripravených na veľké šou programy. Pred mojím príchodom existoval v celej krajine len jeden štáb, ktorý mal monopol pre všetky televízie, čo nie je dobré. Mal síce päťsto ľudí, ktorí boli nadšení, ale tiež veľmi málo organizovaní a nevedeli, čo majú robiť. Som veľmi rád, že štáb, ktorý som v Rumunsku zanechal, doteraz funguje a pripravuje ďalšie sezóny The Voice alebo Got Talent.
Na porovnanie, koľko ľudí má štab The Voice alebo SuperStar na Slovensku?
Okolo 150 ľudí.
Vráťme sa späť k rozdielom.
Takže profesionalita bol jeden základný rozdiel a druhý bol vnímanie emócií. My – Slováci a Česi – nevieme prejavovať emócie. Zoberte si, keď počúvate rádio a niekomu zavolajú, že za poslanú SMS vyhral tisíc eur, alebo vidíte nejaké Koleso šťastia v televízii, kde niekto vyhrá 50-tisíc eur a reakcia výhercu je „óóó, ďakujem“. Alebo keď sa vo Voice otočí niektorý z koučov, tak z desiatich ľudí sa traja potešia a siedmi myknú plecom, „fajn, idem ďalej“. V Rumunsku každý súťažiaci, ktorému sa otočil kouč, desať minút plakal, skákal, prejavoval neskutočné emócie. Je to možno preto, že v Rumunsku sú veľké sociálne rozdiely. Mnoho súťažiacich bolo z veľmi chudobných častí Rumunska a účinkovanie v šou im naozaj môže úplne zmeniť život. Ale to môže aj na Slovensku, veď hráme o 75-tisíc eur. Nehovoriac o tom, že aj keď každý nevyhrá 75-tisíc eur, dostane sa zadarmo na obrazovku, môže si urobiť promo a už je len na ňom, ako sa k tomu postaví.
Vedeli ste rýchlo pochopiť mentalitu rumunského diváka a nastaviť dramaturgiu formátu?
Samozrejme, chvíľu mi to trvalo, ale musel som sa rýchlo zorientovať. Úzko som komunikoval s vedením rumunskej televízie Pro TV, ktorá vedela veľmi presne, čo chce, našiel som si tam kamarátov a rozprával som sa aj s porotcami, ktorí už v šou účinkovali a niektorí pokračovali aj ďalej. Asi za pol roka som už bol viac-menej doma v tom, kde sa nachádzame.
Vaším ďalším veľkým projektom bude Tvoja tvár znie povedome, ktorá sa na jeseň vráti po roku na slovenské obrazovky. Jej posledná séria patrila k najsledovanejším programom. Čím to je, že divákov stále rovnako bavila?
Paradoxne, Tvoja tvár je z formátov ako SuperStar či The Voice najúspešnejšia. Na Slovensku budeme robiť piatu sériu a v Česku už siedmu. Ľudí podľa mňa baví preto, že je to čistá zábava a na nič iné sa nehrá. Nehľadáme najlepšieho speváka, najlepšiu masku alebo najlepšieho tanečníka. Sú tam celebrity, je tam aj súťaživosť, ale nikto nevypadáva, víťaz síce získa peniaze, ale idú na charitu. Tvojej tvári verím, lebo je rýchla, zábavná, nemá prečo byť neúspešná. Jej čaro je aj v tom, že v nej môžu byť len dve známe mená a ďalších šesť „neznámych“ ľudí. A šou z nich spraví hviezdy.
Podľa čoho si vyberáte účinkujúce celebrity?
Základným kritériom je ich potenciál byť dobrým interpretom. Či dokážu spievať, pričom nemusia byť na úrovni SuperStar alebo The Voice, či sa vedia nejako hýbať, ale hlavne musia mať chuť sa baviť. Po kastingoch si zostavu vyskladám tak, aby bola veľmi rôznorodá. Aby v nej bol niekto mladý a pre mladých, aby v nej bol aj starší ročník, aby v nej bol herec, youtuber alebo nejaký moderátor, z každého rožka troška. Niečo podobné, ako keď som robil Let’s Dance.
Do šou, ktoré sa periodicky vracajú na obrazovky, prinášate vždy nejaké nové prvky. Čím sa inšpirujete?
Inšpirácia je veľmi „jednoduchá“. Spoločnosti, ktoré sú majiteľmi licencie, vydávajú k biblii každý rok dodatky, ktoré sa nazývajú nové elementy. V nich sú pozbierané odskúšané novinky zo všetkých krajín, kde sa šou vysiela. Okrem toho organizujú workshopy, kde sa stretnú tvorcovia a showrunneri zo všetkých krajín a povedia si, aké novinky priniesli a ako sa im osvedčili. Každý si z toho môže zobrať, čo uzná za vhodné. Niekto robí upgrade až po siedmich sezónach, niekto v každej. My si spätne vyhodnocujeme každú sériu, analyzujeme spokojnosť a nespokojnosť divákov, čo sa mohlo urobiť lepšie a čo, naopak, vyšlo výborne. Táto analýza je potom základom do ďalšej sezóny.
Vašimi prvými veľkými projektmi boli Big Brother či Mojsejovci. Boli to fenomény tých čias s milión divákmi pri obrazovkách. Sú takéto formáty pre televízie už minulosťou?
Nemyslím si, že kontajnerová šou je formát, ktorý by nefungoval v súčasnosti. Ich základným problémom je len ich nákladnosť. Zoberte si, že Big Brother pol roka fungoval nonstop s niekoľkými štábmi, čo by bol dnes príliš drahý a príliš rizikový projekt pre naše televízie. Vo svete Big Brother stále funguje, lenže je to v krajinách ako Anglicko alebo Nemecko, ktoré si to môžu dovoliť. Myslím si, že nejaký typ kontajnerovej šou má potenciál aj na Slovensku, ale ak sa ma spýtate ktorý, neviem vám povedať.
Máte nejakú víziu, nejaký projekt, ktorý by ste chceli napríklad o dva-tri roky režírovať?
Samozrejme, že nad tým nejakým spôsobom rozmýšľam a sledujem zahraničné trendy, ale pri televízii sa veľmi nedá rozmýšľať v horizonte troch rokov. Trendy treba sledovať a ak nejaký je, buď ho stihnete, alebo nie, ako napríklad game šou alebo panelové šou. Jedna televízia ich spustila a zrazu idú takéto šou robiť všetky televízie, lebo fungujú a treba rýchlo zachytiť trend. O dva-tri roky to už nemusí platiť. Takže teraz povedať, čo bude fungovať o tri roky, je veľmi ťažké a tiež veľmi málo predvídateľné. Trendy sledujú, samozrejme, aj televízie a vždy to spoločne konzultujeme.
Televízna zábava a tiež divák sa dynamicky menia. Napriek tomu, sú nejaké zlaté pravidlá, ktoré musí mať dobrá šou?
Bude to znieť ako klišé, ale v podstate je to len jedna základná vec a tou je emócia. A tá môže byť akákoľvek. Smutná ako v prípade V siedmom nebi, bláznivá ako v Tvojej tvári, nejaký úžasný výkon, ako je to v talentových súťažiach, prekonávanie samého seba ako v Extrémnych premenách alebo emócia humoru ako v komediálnych seriáloch. Emócia je základ akejkoľvek televíznej práce.
Máte nejaký vysnívaný projekt?
To sa ma pýta každý (smiech). Ale sklamem vás. Nemám vysnívaný projekt, vždy je to o danom okamihu a aj o danej ponuke. Vôbec to nie je tak, že by som vám teraz povedal, že o dva roky by som chcel robiť toto a toto. Vždy som si napríklad chcel vyskúšať Let’s Dance, lebo sa mi šou páčila, už keď som ju videl v BBC, a potešil som sa, keď som možnosť dostal.
Čo je teda pre vás výzvou?
Každý projekt, na ktorom sa dohodnem, prijímam ako výzvu a idem doň naplno. Pokiaľ mi práca veľmi nemá čo dať, tak ju nerobím. Dnes si už môžem dovoliť povedať nie. Určite sa však chcem posúvať ďalej. A posúvať sa ďalej medzinárodne. V Markíze na to mám príležitosť, lebo je súčasťou skupiny CME. Trúfam si povedať, že po rokoch už viem, aké sú moje plusy, v čom som dobrý a v čom je dobrý môj štáb. Rumunsko mi dalo veľmi veľa, rád sa tam vraciam. Navštevujem všetky krajiny CME a ako som už spomínal, rád chodím na workshopy Freemantle, Talpa alebo Endemol a stretávam sa s konzultantmi jednotlivých programov. To mi dáva veľmi veľa aj skúseností, aj nových obzorov. Zahraničie je asi to, čo budem riešiť niekedy v budúcnosti.