Čím známejší nám je nejaký obraz, zvuk, melódia, písmeno, čokoľvek, tým viac sa nám páči. Hovorí sa tomu efekt minimálneho kontrastu. Je dokázané, že to platí naprieč rasami, kultúrami bez ohľadu na vek či pohlavie. V praxi to znamená, že ak niekomu ukážete tri maľby, jedna z nich bude známy obraz a dva neznáme, ľuďom sa bude najviac páčiť ten, ktorý už poznajú.
Adam Grant v knihe Originálni spomína test, v rámci ktorého účastníci mali vyberať fotografie svojich priateľov a seba. Najviac sa im páčili zrkadlovo otočené fotografie seba – lebo tak sa vidíme v zrkadle, to nám je povedomé. Medzi fotkami priateľov naopak bodovali tie „normálne“ otočené – keďže tak vidíme ľudí okolo seba.
Ako tento fenomén využiť? Keď chcete niekomu „predať“ nový nápad, napríklad svojmu šéfovi, alebo klientovi, skúste nasledujúci trik: najprv ideu nadhoďte v pondelok niekde vo výťahu, alebo cestou na obed. V stredu ju spomeňte v rámci nejakej inej témy, prezentácie, stačí len okrajovo. A na piatok si dohodnite stretnutie špeciálne iba na tú ideu, ktorú odprezentujete ako úplne novú. Vášmu šéfovi či klientovi sa bude oveľa viac páčiť ako keby ju počul prvýkrát, lebo mu už bude nejaká povedomá.
V reklame preto často fungujú známe pesničky. Ľuďom sa melódia páči, lebo ju poznajú, tým pádom sa im páči viac aj celá reklama. No a vďaka efektu minimálneho kontrastu sa napríklad klientom ľahšie predáva nápad, ktorý už poznajú, alebo ktorý sa im zdá povedomý.
Napríklad Tesco mohlo preto ľahšie „kúpiť“ ideu s čudným ovocím a zeleninou, keďže bola známa už zo staršej kampane francúzkeho Intermarché.
