Tak som rozmýšľal, čo je vlastne to „moje ráno“. A samého ma prekvapilo, ako sa to menilo v čase.
Všetko plynie a nie je začiatok ako začiatok
Boli obdobia, keď som nenávidel spať. Energia nemala dno. Spánok? Fuuuj... strata času! Ako dieťa školopovinné som napríklad v sobotu ráno robieval takú perverznú vec, že som si napísal domáce úlohy rad radom zo všetkých predmetov na celý nadchádzajúci týždeň dopredu. Vtedy sa tomu hovorilo Š.P.R.T., dnes N.E.R.D. Vyjde to narovnako, v oboch prípadoch je to four-letter-word.
Boli obdobia, keď moje ráno bol vlastne návrat o 05:00 na podnájom (tipujete správne, že krokom dosť neistým). Boli časy, keď som dodržiaval pravidlo, že slobodný muž prichádza ráno do práce vždy z iného smeru. Aj to už je preč, keď testosterón vyschol. A dnes? Ráno, v pravom slova zmysle, už ani nemám. Zbohom škovránok, vitaj sova!
Ráno je otázkou priorít
Postupne som svoj metabolizmus (a rituály) upravoval tak, že mi stačí vstávať takmer až pred ôsmou. Budík už roky nepoužívam, budia ma vnútorné hodiny. Spoľahlivo. Žijem sám, takže žiadne odvozy do školy, žiadne desiate, žiaden traumatizujúci výber svetríka, žiadny plač, žiadny psík nepotrebuje kakať... Prioritou je spať... spať... a spať. Ráno sa spí najlepšie. Luxusne. Sladko. Živočíšne. Bolo by nedobré vymíňať ráno na niečo iné ako výberový tesko finest spánok.
Aj si to vzorovo vážim. Vravím si: „No komu je lepšie? Veď bežný traktorista už je v polovici svojej brázdy, svojej pracovnej smeny!“ (Dnes tvrdia, že vraj „pracovnej zmeny“ a jazykovedný ústav reklamácie ignoruje. Nechápem. Pýtal som sa len, či je možné mať pracovnú zmenu aj v stereotypnom povolaní...)
Cca 20 minút hygiena, potom hľadanie ponožiek (rukavice a ponožky sa zásadne strácajú po jednej). Raňajky až v práci. Keď som skompletizovaný, na ulici sa miesim s počasím. Dnes už mám rád každé počasie (snáď okrem kombinácie chlad-dážď-vietor). Cestou k zastávke MHD sa bavím tým, že sledujem zmeny kveteny a rastlinstva.
Okrem flóry pokukujem aj po faune - študujem zmeny správania vtáctva. (Všimli ste si, že vrany a kavky v meste si postupne zvykajú na ľudí a ich úteková zóna je čoraz menšia?) Stretávam notorických ranných bežcov. Behajú už roky, ale stále rovnako fučia... Mrzuté, že sa nezlepšujú.
Ukončite výstup a nástup!
Na zastávke známe tváre. Zdravíme sa očami. Ústami nie, lebo nás nikto nepredstavil a my, ľudia civilizácie, rešpektujeme svoje osobné bubliny. Sme slušní, kultivovaní a belošsky rezervovaní. Milióny rokov darwinizmu a tisícročia tuningu kultúrnych vzorcov za nami, neistá budúcnosť pred nami. Prichádza autobus. Keď je plný, nechám ho ísť, počkám na poloprázdny. Mám rád priestor. Vnútri zase známe tváre. Sú dnes ok? Akí mali včera deň? Vidíme sa a pozorujeme sa, ako sa meníme... Len jedna sa mi časom nejako stratila z radaru. Taká drobnejšia, pixie účes, výraznejší nos, hladká pleť, živé oči a veľmi vyvážené hmoty (povedal by architekt). Akoby 180 cm extravagantnú modelku zásahom kúzelnej paličky „zcvrkli“ na výšku 163 cm bez úbytku atraktivity a proporcií. („Rád by som ťa ešte niekedy videl a nazul ti na chodidlo topánočku číslo 36... Ak toto budeš čítať, ozvi sa, kontakt je v redakcii.“)
Svižný nákup v samoobsluhe. Nakupujem so zľavami. Roky v marketingu mi prezradili, aké finty na mňa predajcovia skúšajú nielen v pokladničnej zóne, a tak mi retailový slalom ide skvelo. Taaak, a som v práci.
What the f*ck is goin´ on?
Zapínam počítač. Správy. Zase ktosi kdesi vybuchol, niekde auto vbehlo do ľudí, nasledovalo nejaké to pichanie do chodcov, ááá Juncker zase pije. Taký obyčajný deň. V našom eurokalifáte. Ale v mysliach navždy zostávame s Berlínom, Londýnom, Bataclanom... A doma? Kováčik zastavil ďalšie vyšetrovanie. Zívačka.
Svižný ranný prehľad správ som postupne ešte viac skrátil. Čo o čerstvých udalostiach budú písať neomarxistické denníky, viem spamäti (ľavica mala vždy problém s vnímaním reality). Ale byť informovaný je potrebné, takže k udalostiam sa vraciam ešte v priebehu dňa po malých sústach vo voľných okienkach. Zdrojov je mnoho, realita je mozaikovitá a ja som si zvykol, že pravdu si musím vyskladať.
Ešte nezabudnúť na čaj... extraveľká šálka s bodkami je must. Po mnohých experimentoch s bielym či zeleným čajom som sa vrátil k čiernemu. Televízna silikónka by na to povedala: „človeče, veď tvoj život sa otočil o 360 stupňov!“... a mala by recht.
Bez práce nie sú ani koláče, ani kalifornský Zinfandel
Ak nie je následne porada, brainstorming či stretnutie s klientom, sadám si už trvalejšie k svojmu pracovnému miestu. Otváram maily a zisťujem, že niektorým jobom absentuje aj zmysluplné zadanie, aj stratégia. No, tak aspoň ma nič neobmedzuje... Zaštupľujem si uši slúchadlami a idem na to. Spoločnosť mi robí hudba (väčšinou alternatíva rôzneho rodokmeňa a vročenia, aj keď protekciu majú novinky). Ale ooops... to už nie je ráno... ani omylom.
Pondelkový Kick - off (v tomto prípade utorkový) je pravidelná rubrika, ktorú pripravujú Stratégie v spolupráci s ADC (Art Director´s Club). Vďaka nej sa dozviete, ako slovenskí kreatívci začínajú svoj pracovný týždeň a čo ich nakopáva v pondelok ráno. Príjemné uvoľnené čítanie.