Pôvodne ste vraj chceli byť novinárkou. Čo vás zaviedlo na druhú stranu rieky?
Do šestnástich rokov som chcela byť lekárkou. Keď sa teraz okolo seba rozhliadnem a občas navštívim nemocnicu, tak som šťastná, že som zmenila svoje vtedajšie rozhodnutie. Lekárov obdivujem, ale pre mňa by to nebolo. Nakoniec som išla v maminých stopách – chodila som s ňou do tlačiarne, kontrolovali sme obťahy, robili sme korektúry, písala som správičky zo školských aktivít, čítala som správy v regionálnom rozhlasovom vysielaní – pamätám si ešte novinársky pravek (smiech).
Čiže vaše rozhodnutie ísť na žurnalistku bolo prirodzené?
Presne. Vybrala som si kombináciu s politológiou, no vždy som viac inklinovala k žurnalistike, z ktorej som si urobila aj doktorát. Dizertačnú prácu som písala o korporátnej komunikácii, ktorej som sa už v tom čase dennodenne venovala.
Čo vás teda od novinárčiny pritiahlo do korporátu?
Bola to náhoda, ktorá súvisela s mojím osobným životom. Chcela som sa vrátiť domov do Považskej Bystrice a pomáhať mame, ktorá bola majiteľkou regionálnych novín. V piatom ročníku, keď som písala diplomovku, som sa aj vrátila. Mala som tesne pred svadbou a môj vtedajší budúci manžel ma nahovoril, aby som išla na konkurz hovorkyne pre vtedy výrazne aktívneho politika. Dostala som sa až do finále, ale výber sa veľmi dlho naťahoval. Medzitým ku mne prišla ponuka zo Slovenskej poisťovne – boli vo výberovom konaní rýchlejší a zobrali ma.
Zostáva vám 90% na dočítanie.