Pred rokom a pol vstúpila do platnosti novela stavebného zákona, ktorá prekvalifikovala reklamné zariadenia na reklamné stavby. Pred rokom uplynula polročná ochranná lehota na odstránenie či zlegalizovanie čiernych plôch. No problém akoby uviazol v Bermudskom trojuholníku: točí sa medzi samosprávami, stavebnými úradmi a vlastníkmi reklamných plôch.
Novela stavebného zákona mala ambíciu odstrániť čierne reklamné plochy. Zmenilo sa niečo?
Nie, veľa sa toho neudialo. Novela sa snažila zjednodušiť proces odstraňovania nelegálnych reklamných zariadení. To znamená, že konkrétna samospráva by sa mala rýchlejšie dostať k rozhodnutiu, že môže reklamnú stavbu odstrániť.
Problém však je, že zákon nerieši situáciu, ak starosta či primátor nevníma problematiku vonkajšej reklamy či nelegálnych reklamných plôch. Tak aj keby mal v rukách akékoľvek nástroje, čiernymi stavbami sa zaoberať nebude. Druhým problémom novely je, že odstrániť čiernu plochu má samotný majiteľ. Zákon už nerieši, ako k odstráneniu plochy majiteľa donútiť.
Aká je teda možnosť vymáhať ich odstránenie?
Pokiaľ sa rozprávame o tej najviditeľnejšej vonkajšej reklame, teda bilbordoch, legislatívne páky sú ukotvené predovšetkým v nájomných zmluvách. Cez ne funguje väčšina obchodných spoluprác. No samosprávy samé majú po meste umiestnené vlastné reklamné zariadenia. Tu by mohli ísť vzorom a mnohé z nich odstrániť.
Samosprávy však nie sú limitované počtom zariadení, ktoré môžu umiestniť. Z prenájmu majú navyše istý príjem. Všetko závisí od miestnej samosprávy, nakoľko tá si nastavuje pravidlá sama.
Ak samospráva hovorí, že má záujem znižovať hustotu vonkajšej reklamy, tak najlepšie je, ak začne sama od seba. Zároveň si myslím, že keď sa niečo oplatí súkromníkovi, tak by sa to mohlo oplatiť aj „štátu“. Viedeň má napríklad svoju vlastnú spoločnosť, ktorá predáva jej reklamné zariadenia. Samospráva tak má pod kontrolou aj koncentráciu vonkajších zariadení vo svojich jednotlivých lokalitách – a postupne môže zo svojich vlastných pozemkov vytláčať súkromníkov.
Ak sú zariadenia umiestnené na pozemkoch mesta, tak prečo by zo zariadenia nemohlo mať mesto celý zisk? Stretol som sa napríklad s nájomnou zmluvou, na základe ktorej platí firma za prenájom pozemku pod bilbordom len 720 eur za rok, čo sú necelé dve eurá na deň. Diskusia o regulovaní vonkajšej reklamy je na Slovensku stále v úplných plienkach.
Novela zákona rieši následky, nie však príčinu. Starostovia majú v podstate voľné ruky v rozhodovaní, koľko reklamných plôch a kde bude.
Aj dnes máme k dispozícii jeden nástroj, ktorý umožňuje odstrániť väčšinu reklamných zariadení. Ide o ustanovenie, že reklama nemá odpútavať pozornosť vodiča. Keď si zoberieme, akým štýlom sú umiestňované reklamné zariadenia napríklad na križovatkách, je to evidentný problém. Samosprávy či polícia by však mohli zakročiť a reklamu tam zakázať. Nerobia to však.
Nie je problém, že pravidlá nie sú určené celoplošne?
Do určitej miery sú – práve v stavebnom zákone.
Stavebný úrad vydáva rozhodnutia o nelegálnosti reklamnej stavby. Dokáže však konať?
Dovolím si povedať zo skúseností, že stavebné úrady na túto problematiku personálne pripravené nie sú. Snaha odstraňovať bilbordy je pomerne nová záležitosť. Môj pocit je, že v konečnom dôsledku hľadajú na úradoch najmä cestu, ako sa to urobiť nedá. Kontrola, či a kde boli reklamné zariadenia odstránené a základe toho ukladať pokuty, je dnes na Slovensku mimo ich možností. Stavebné úrady sú aj bez tohto zahltené rozhodnutiami o stavbe rodinných domov, panelákov a podobne.
Bilbordové spoločnosti si tiež chránia vlastný biznis a po skončení nájomných zmlúv využívajú ich automatické predlžovanie. Opierajú sa o paragraf v Obchodnom zákonníku, kde ak samospráva ako majiteľ pozemku nedá výzvu na vypratanie do mesiaca od vypršania nájomnej zmluvy, tá sa automaticky predlžuje ďalej. Pre mňa je nepochopiteľné, ako môže v právnom štáte niečo podobné existovať. Takýmto spôsobom tu máme zariadenia, ktoré majú nájomnú zmluvu z roku 1998. Automaticky sa predlžuje už 18 rokov.
Nie je to systémový problém?
Áno. V našom právnom prostredí je samospráva podriadená štátu prostredníctvom okresného úradu.
Čo v tomto kontexte značí „štát“?
Krajský dopravný inšpektorát, okresný úrad a čiastočne Národnú radu SR ako zdroj zákonov, na ktoré sa stavebné úrady či samosprávy odvolávajú. Preto keď sa magistrát rozhodol zrušiť trojnožky, ktoré boli umiestnené na pozemku v jeho správe, reklamná spoločnosť sa následne odvolala na okresný úrad. Až ten musel rozhodnúť o správnosti rozhodnutia samosprávy.
Takisto je bežná prax, že policajti, teda dopravný inšpektorát, dostanú náčrt reklamného zariadenia a odsúhlasia ho. Bilbordová spoločnosť ide na samosprávu už s tým, že policajti bilbord schválili a stavebný úrad ho tak musí zlegalizovať.
Keď úradník nie je dostatočne vzdelaný a asertívny, nadobúda pocit, že skrátka musí súhlasiť. Zároveň si však myslím, že štát by do takej miery nemal zasahovať do lokálnych tém. Nemá na to kapacity. Samosprávy by mali mať slobodu konať samé. Bolo by strašne zložité stanoviť z úrovne štátu jednotné pravidlá pre všetky mestá na Slovensku.
Prečo?
Lebo lokálne podmienky sú pomerne špecifické. Zároveň by to starostom bralo možnosť ovplyvňovať vývoj svojich miest. Skôr si myslím, že štát by mal dávať starostom voľnú ruku. Ak sa starosta rozhodne, že mu to nevadí a bude bilbordov osádzať viac, ľudia si to všimnú a možno ho už v ďalších voľbách nezvolia.
Vonkajšia reklama stále nie je téma dňa. Samosprávy nevedia, ako k nej pristupovať a regulovať ju. Existuje nejaká systémová edukácia?
Nie. Vnímam to vo svojej samospráve Bratislava – Nové Mesto. Do školení a legislatívneho vzdelávania zamestnancov sa neinvestuje vôbec. Takže aj my, „aktivisti proti vonkajšej reklame“, sme zistili, že keď na samosprávu prestaneme tlačiť, keď uberieme plyn, samosprávam to prestane horieť. Novinári nevolajú, nie sú nové blogy, a tak sa začnú venovať iným veciam. Ak my prestaneme nachádzať kauzy a burcovať verejnosť, povedia si, že už je to v pohode. Nik sa predsa nesťažuje.
Cesta je, že ak problém vonkajšej reklamy začne vnímať verejnosť, postupne si si začne vyberať tých zástupcov, ktorým to vadí. Ľudia začnú viac vnímať politické programy, aby to nebolo len o samom „podporím,“ „zabezpečím“ a „zastreším“, no nič konkrétne. Je potrebné jasné vyhlásenie: „Zasadím sa za férovejšiu úpravu vonkajšej reklamy“. Ak totiž starosta vnútorne nepovažuje vizuálny smog za problém, tak ho nepresvedčí zmena stavebného zákona ani desať blogov. Celé je to o ľuďoch.
Čo teda priniesla novela?
Pozitívnym krokom novely je to, že sa urýchlil proces na stavebnom úrade. Keď dnes samospráva chce, tak sa vie rýchlejšie dostať k rozhodnutiu, že zariadenie môže byť odstránené. No zákon nerieši, či by to samospráva mala chcieť, ani to, ako dosiahne odstránenie nelegálnej reklamnej plochy v rámci súkromného vlastníctva. Stále sa vraciame späť k tejto nevyriešenej otázke. Nie je stanovený férový bod stretu medzi verejným záujmom a súkromným záujmom.
Preto by sme mali forsírovať zdanenie reklamných zariadení napríklad na súkromnom dome. Ak si na ňomjeho obyvatelia zavesia veľkú reklamu na obchodný reťazec, mali by z toho platiť mestu poplatok, napríklad 150 eur mesačne. Bolo to mesto, ktoré vybudovalo križovatku, chodníky, po ktorých chodia ľudia, ktorí reklamu vidia. Vždy však narazíme na problém, že je to súkromný dom a čo je koho do toho, čo na ňom visí. Na to samospráva nemá žiaden dosah.
To je zrejme kľúčová vec.
To je dôležité z pohľadu strednodobého horizontu. Dnes je kľúčové to, aby samospráva konala sama. Nie však na základe toho, že do nej búšia nejakí aktivisti, ale preto, že to sama považuje za prioritu.
Aktuálne zarezonovala kauza borovíc, ktoré bránili vo výhľade na bilbordy banky. Borovice tam dnes už nie sú.
Tu existuje úplne jednoduché riešenie. Musí sa zmeniť zmluva, ktorá sa s bilbordovými spoločnosťami podpisuje. V zmluvách dnes býva klauzula, ktorá hovorí, že nájomca pozemku je povinný starať sa aj o čistotu a poriadok okolo svojho bilbordu. Klauzula je tam pre prípad, keď poveternostné podmienky spôsobia odlepenie papiera z bilbordu a ten sa potom povaľuje na zemi. Samospráva ho následne nechce odstraňovať sama. To sa však dá interpretovať aj tak, že čistota a poriadok znamená napríklad aj orezávanie stromov, ktoré bránia vo výhľade.
V nájomných zmluvách by tak malo byť uvedené, že zásahy do zelene sa môžu robiť len so súhlasom majiteľa pozemku, čiže samosprávy. Respektíve aby bol zakázaný akýkoľvek zásah do zelene. Nájomné zmluvy sú písané takým spôsobom, že aj keď spoločnosť koná neeticky, viem si predstaviť, že súd by vyhrať mohla.
Nemali by mať aj bilbordové spoločnosti istú formu samoregulácie?
Bilbordové spoločnosti používajú kalkulačku, zelené čísla, červené čísla. Ak je niekde 11 bilbordov a uživí sa aj 12-ty, tak ho tam dajú. Preto si myslím, že je úlohou štátu alebo samospráv nastaviť hranicu. Vidieť je to napríklad aj v prípade telefónnych búdok. Tie sú celé roky nefunkčné a dnes sú z nich citylighty, hoci v nich mali byť interaktívne tabule.
Vráťme sa späť k tomu, ako vonkajšia reklama bráni komfortu alebo radosti z mesta. Napríklad na všetkých zastávkach MHD je reklama umiestnená na strane, z ktorej prichádza autobus. Takže keď prší a človek sedí vo vnútri prístrešku, nevidí, kedy jeho spoj prichádza. Toto je elementárna hlúposť. Lenže ľudia viac pozerajú tam, odkiaľ autobus prichádza, takže je u nás reklama umiestnená tam. A samospráva nepovie, že my chceme, aby ľudia z prístrešku videli. Jej je to jedno.
Čo je okrem nízkeho záujmu verejnosti, a teda aj politikov, hlavnou prekážkou v snahe skultúrniť verejný priestor?
Existuje tu tá kacírska myšlienka o spoplatnení reklamy, ktorá je na súkromnom majetku. To je 30 až 40 percent reklamy. Nie je určená vlastníkovi majetku, je určená ľuďom na uliciach. Reklama vytvára biznis pre majiteľa pozemku ako aj pre inzerenta. Akonáhle však o tomto začneme hovoriť, prichádzajú reakcie, že súkromný majetok je posvätný. Napríklad vo Francúzsku, Nemecku či Anglicku je spoplatnená nejakou sadzbou aj reklama umiestnená na súkromných budovách. V zahraničí je pomerne bežné, že krajiny chcú regulovať, ako ich mestá vyzerajú.
Kde je v celom probléme priestor pre Asociáciu vonkajšej reklamy?
AVR je zákonom zriadené stavovské združenie, ktoré má formu lobistickej skupiny. Ich presvedčením je, že vonkajšia reklama je prirodzená súčasť mesta. Pomáhajú napríklad charitatívnym organizáciám, ktorým poskytujú na reklamné plochy zľavy. Podľa nich nejde o problém Bratislavy či Žiliny. Na svete sú predsa mestá, kde je to ešte horšie. Na každý z týchto argumentov existuje množstvo protiargumentov.
Z vystupovania AVR mám dojem, že ich cieľom je chrániť reklamné spoločnosti. Aby sa nepojedli navzájom a najmä, aby sa nesiahalo na ich biznis. S čiernou reklamou, pokiaľ ide o plagáty, či banery, radi spravia poriadok, lebo to im kazí biznis. Akonáhle príde na rad téma, ako naložiť s legálnymi plochami, stavajú sa na zadné.
Myslíte si, že je možné v rámci AVR nastaviť dohodu o znížení počtu reklamných plôch?
Nemôžem hovoriť za AVR, no nemyslím si, že v ich záujme je kultivovať verejný priestor. Jedna spoločnosť má na trhu viac-menej monopol. Reálne neexistujeme v nejakom férovom podnikateľskom prostredí. Kto má väčší počet plôch, má väčší výtlak a vo vzťahu k samosprávam silnejšiu vyjednávaciu pozíciu. A tu sa dostávame aj do politickej sféry. Politici a strany sa potrebujú na reklamných plochách týchto spoločností propagovať. Sú na reklame umiestnenej na bilbordoch závislí.
Vráťme sa k novele stavebného zákona. Pokuty za čierne stavby sú v rámci tohto zákona skutočne nízke. Nie je to problém?
Samozrejme. Lenže ako zistíme, či samosprávy vôbec čierne stavby pokutujú? Neviem o nejakých konaniach. Mám informáciu, že primátor hlavného mesta Ivo Nesrovnal spomínal nejaké konanie v Karlovej Vsi. Ide tam o dva bilbordy, ktoré sú nelegálne umiestnené na pozemkoch magistrátu.
Nemyslím si, že úplne kľúčovým problémom je pokuta. Oveľa dôležitejšia je snaha, respektíve odhodlanie samospráv robiť niečo s tematikou ako takou. Keby aj boli pokuty vyššie, dostaneme sa do rovnakej situácie, aká je napríklad v prípade čiernych skládok. Tam sú sankcie astronomické, od tisíc po desiatky tisíc eur. Napriek tomu nemáme v Bratislave jediný známy prípad, kedy bola za čiernu skládku uložená pokuta. Sankcie nemajú žiaden odstrašujúci efekt.
Nie je otázka vizuálneho smogu len predvolebná téma?
Téma je to preto, lebo ide o niečo viditeľné, čo ľudia vnímajú. No zároveň je proces vytvorenia funkčného systému natoľko zložitý, že sa doň politikom nechce. Občas sa niečo podarí, ako napríklad odstránenie trojnožiek na Hviezdoslavovom námestí, kde ich bolo 18. Išlo však o proces, ktorý trval rok a pol.
Trojnožiek je v Bratislave okolo 450. Nie je odstránenie 18-tich málo, nehovoriac o trvaní celého procesu?
To áno, ale pre Hviezdoslavovo námestie šlo o obrovský výdych. Už tam zostali len citylighty. Najviac takýchto kozmetických aktivít robil exprimátor Ftáčnik, ktorý sa nechal nakrúcať, ako za ním odpilujú bilbord na Bajkalskej. V tom čase však vyrastali nové bilbordy na obchvate. Podobne to vnímam aj zo strany bilbordových spoločností. Ako hru na ľudí. Spropagujú odstránenie štyroch bilbordov, ktoré však už neboli rentabilné a znechajú si povoliť ďalších osem na mieste, kde sa im to už oplatí.
Aké riešenie teda ponúka človek, ktorý sa v problematike angažuje dlhé roky?
Podľa môjho názoru ide o kombináciu vecí. Môže to byť regulácia vyžadovaná zo strany štátu či nejaký interný predpis, ktorý si samospráva stanoví a budú sa ním riadiť úradníci a aj poslanci pri schvaľovaní reklamných zariadení. Ďalej je to cenová mapa, ktorá stanoví hodnotu verejného priestoru a firma, ktorá si v ňom chce umiestniť reklamu, si bude musieť náležite zaplatiť.
Okrem toho sa dá robiť aj to, že si samosprávy založia vlastnú spoločnosť, ktorá bude poskytovať vonkajšiu reklamu, aby zvýšili príjmy v mestskom či miestnom rozpočte. Môžu mať koncentráciu vonkajšej reklamy priamo pod kontrolou. Dôležitý je pri tom všetkom samozrejme fakt, aby samosprávy šli príkladom a sami neprispievali k veľkému množstvu vonkajšej reklamy.
Dá sa vybudovať vzťah k verejnému priestoru?
Ak budú politici vidieť, že odstraňovanie reklamy je niečo, čo ľudia ocenia, budú to robiť aj sami. V súčasnosti majú mestské časti na svojich pozemkoch stovky až tisíce reklamných zariadení, ktoré môžu odstrániť a prídu len o smiešne peniaze. Od ceduliek na stĺpoch po bilbordy umiestnené na plotoch školských areálov. Ak tu bude aspoň jedna samospráva na Slovensku, ktorá začne naozaj robiť poriadok, tak sa inšpirujú aj ostatní. Na tú však ešte čakáme.
Kto je Matúš Čupka
V roku 2011 založil dobrovoľnícku iniciatívu Zelená hliadka. Spolu s bratom začali zbierať odpadky okolo svojho domu. Postupne sa k nim pridávali ľudia, plnili sa vrecia odpadkami, začali miznúť čierne skládky. Od roku 2013 sa venuje aj téme vizuálneho smogu. Pochádza z Bratislavy. Je ženatý, má jedno dieťa.